Len pre info - nie som lenivý človek. Nie som ani periféria. Len by som sa rada dostala z tohto 23 ročného kruhu, ale neviem ako. Terapeut nedvíhal telefón. 

- Všetko okolo mňa je strašne pominuteľné. Je to hrozne zbytočné, každý úkon. Nemám žiadnu motiváciu do ničoho, nepomáhajú mi ani plánovače, pripomienky, neviem sa naladiť na vlnu, že niečo musím urobiť. Je to prosto všetko tak krátkodobé a nezmyselné.

- Ľudia vravia, že ma majú radi, lebo mám veselú osobnosť. Aj v práci, že som stále usmiata. Je to pre mňa automatické, vždy som happy, ale v skutočnosti sa cítim hrozne osamelo, emočne na dne, chce sa mi plakať, ale príde mi, že občas to hrám pred sebou samou. Neviem opísať ten pocit a ani prečo to tak je. Možno sa tak necítim, ale myslím, že áno, lebo je to tak stále.

- Vôbec mi nie je ľúto, keď sa niekomu niečo stane. Či už v ich osobnom živote, alebo niekomu z ich blízkych. Vôbec sa ma to nedotkne, ale podporu vyjadrím. 

- Pohŕdam ľuďmi. Je len málo ľudí, ktorými naozaj nepohŕdam. 

- Často myslím na to, aké je to niekomu ublížiť. Nie blízkym, to nie. Ani priateľom. Skôr ak by ma niekto zastavil na ulici, prípadne ak by sa niekto o niečo pokúšal, alebo niečo spravil. Obranný mechanizmus? Neviem. Myslím na to stále. 

- Neviem si zapamätať veci čo sľúbim. Mám v hlave hrozný zmätok, všetko sa veľmi rýchlo pohybuje a je to také veľké tornádo. 

- Mám pocit, že ma všetko oberá o čas. Moja práca popri škole, všetko, čo jednoducho robím mimo školy a mojich rozhodnutí. Všetko navyše je zbytočné a chcem sa z toho vyvliecť. 

- Reálne premýšľam nad smrťou každý deň, no akonáhle príde nejaký zdravotný problém, mám úzkostný záchvat z toho že zomriem a naplno sa prejaví moja hypochondria. Musím si ľahnúť na zem. 

- Stále som bola extrovert. No teraz nevydržím niekde dlhšie ako hodinu. Hlavne s rodinou. Myslím na nich každý deň, na všetkých, ale aj tak sa potom zavriem do izby a musím byť sama. 




Viem, že si niekto povie, že sa to deje každému, že sú to bežné veci, ale mňa zaujíma, ako sa s tým vyrovnávate vy. Mne už došli nápady. Nechcem sa ľutovať, to nie, skôr konzultovať, ako sa zmeniť. 

 Skutočný príbeh
Komentuj
 
 fotka
protiuder22  14. 5. 2022 20:02
Posledné roky zazen a čaj.
 
 fotka
tequila  15. 5. 2022 04:15
mas toto: » cs.wikipedia.org/wiki/ADHD... , dá sa to liecit liekmi aj terapiou. to bude asi najlepsie. akykolvek iny sposob je podla mna ovela menej efektivny, terapia ti pomoze i v inych oblastiach zivota
 
 fotka
johnysheek  18. 5. 2022 09:20
máš svoj zmysel života? či aspoň cieľ, hoci krátkodobý, ktorý chceš dosiahnuť?
si pre seba dôležitá ty sama? bol/je pre teba dôležitý nejaký človek? do tej miery, že by si sa dokázala obetovať pre neho, prísť o veci, čo ťa bavia? či ich aspoň obmedziť?
byť extrovert za mňa neznamená, že musíš byť 24/7 medzi ľuďmi.. mám za to, že aj takí ľudia potrebujú svoj pokoj, ticho.. na chvíľu byť sami so sebou.. akúsi seba očistu.. predsa len.. energia/myšlienky druhých na teba tiež vplývajú a nemať možnosť si to usporiadať...

čo z toho, čo popisuješ vnímaš ako zlé/neprijateľné.. čo ti na tom vadí..
a čo ťa vedie k tým myšlienkam evokujúcim prisudzovanie minimálnej hodnoty sebe samej?
 
 fotka
jozo100  6. 6. 2022 19:19
pre istotu som to precital dvakrat ale nenasiel som nic o com by si povedala ze ta bavi alebo ze mas radost z nejakej cinnosti, v skutocnosti si myslim ze aj tak nejde o samotnu cinnost co ta bavi ale o ludi ktorych to bavi tiez akurat v tvojom pripade neviem co to je

ja osobne som sa odsockoval do zahranicia a nikoho tu nepoznam takze vsetok cas je vlastne len zajodeny cas ... a co s tym robim ... nic ... uz ma nebavi vecne sa premahat... tak proste len cakam kedy pride cas ked sa budem moct pohnut dalej ... a hej ked mi to cakanie pripada ako neunosne tyranie tak vzdy je tu alkohol a ine drogy
Napíš svoj komentár