Vážené dámy a páni...

Prechádzam sa, fajčím ďalšiu cigu a pomotkávam sa pritom bezcieľne hore dole. Príde mi to také bezcieľne, až sa zamyslím, ako si vôbec vyberám nasledujúce kroky na chodníku, keď vlastne nemám cieľ. Ako sa rieši problém, ktorý neexistuje?

Bolo by zvláštne nejsť pre zodpovedanie tejto otázky až do čias veľkého tresku, keď po zemi ešte chodili dinosauri. Vo veľkej dávnej histórii, bolo všetko jednoduché. Planéty, hviezdy a šutre si leteli priestorom a občas sa zrazili a vždy bolo jasné, kam pôjdu ďalej. Mechanický svet, ktorý nie je príliš rozdielny od sveta biliardového stola. Jeden šťúch a všetko sa dá pekne mechanicky dopočítať, až kým posledná guľa nezastane. Ak šuter vrazí do iného, nech puknú, inak nech leti ďalej.

V malej, nedávnej histórii, toto múdre hlavy zreplikovali a vytvorili prvé počítače. V istom bode zreplikovali aj if-then-else (ak-potom-inak) logiku. A vznikla tak akási mechanická logika. Ak sa stane toto, potom sprav tamto, inak urob hento. Ak príde auto blízko ku garáži zapáľ svetlo, inak skontroluj či nie je svetlo zbytočne zapálené. Ak áno, zhasni ho. Táto toto-tamto-hento logika kraľovala veľkej aj malej histórii značný čas. Aké primitívne.

Vznikla prvá, konkrétna úroveň premýšľania (alebo ako to nazvať). Tá umožnila mechanickému vesmíru pohodlne si existovať a tiež programátorom písať pomerne zložité mechanické programy, prakticky takmer všetky do povedzme roku 2020. Mechanická logika časom dokonca predčila schopnosti človeka v rôznych, na pohľad ne-mechanických pc hrách, vrátane šachu.

Príklad mechanickej logiky môže byť banková aplikácia. Ak má používateľ dosť peňazí, umožni transakciu. Ak nie, potom sa spýtaj, či chce ísť do mínusu. Ak áno, upozorni ho, aké úroky sa za to platia, inak mu ponúkni alternatívne formy financovania.

Ale primitiviznus mal svoje limity. A limity sú na to, aby sa prekračovali. Preto postupom času, v dávnej histórii, chémia vesmíru objavila nový, rafinovanejší princíp. Princíp váženia. Vďaka váženiu bolo možné vytvoriť zbrusu nové technológie. Chémia vesmíru sa vydala svojou cestou a vytvorila DNA, ktorá pôsobí ako chemický počítač. Ten opisuje svet pomocou chemických konfigurácií, ktoré testuje proti realite, 3d mechanickému svetu. A buď prežije alebo nie. A mení "váhy" svojich konfigurácií pomalou, chemickou cestou, a skúša či to naváži správne. Oproti toto-tamto-hento logike je to riadna zmena, pretože nie je jasné, za akých podmienok a do akej miery je zmena prospešná, alebo kedy povedie k úpadku.

Budeš mať viac svalov, ale budeš musieť viac jesť. Budeš mať väčšiu, múdrejšiu hlavu, ale budeš mať ťažší pôrod a potrebuješ viac času, aby si hlavu naprogramoval. A budeš musieť viac jesť (jedenie je dôležité!). Budeš mať agresívnejší imunitný systém proti chorobám, ale časom ťa ten systém možno samého zničí, keď sa mu znepáči nejaký tvoj orgán, alebo nejaké jedlo.

Od mechanického príbehu sme teda prešli k perspektívam. Tá istá vec má z rôznej perspektívy rôzne výhody a nevýhody. Ako v skutočnej literatúre. Deťom čítame rozprávky, kde je dobro a zlo jasne definované. No ako človek dospieva, potrebuje zložitejšiu literatúru perspektív. Niečo ako game of thrones. Kde je každá stratégia a rozhodnutie vážené a z iných pohľadov má iné dôsledky.

DNA potom použilo tú istú fintu váženia, keď vytvorilo neurónovú sieť. Myseľ človeka pracuje do veľkej miery práve na vážení. Nič nie je pevne dané, všetko svojou váhou prispieva do konečného rozhodnutia. Preto ak sa nevieme rozhodnúť, váhame. Vážime. Vážime všetky premenné, aby sme spravili pravdepodobne najlepšie rozhodnutie, z pohľadu/pohľadov, ktoré sú pre nás dôležité.

Povedzme, že chcem byť bohatý. To je cieľ. A do toho počítam váhy okolností. Vážim že mám priemerné IQ, že som tvorivý, vážim koľko mám energie a času. Vážim aká je práve ekonomika. Vážim ako dostupné sú rôzne nástroje pre zbohatnutie. Vážim aké mám talenty. Vážim či mám, alebo nemám deti, záväzky, konflikty sajúce čas a energiu. A vážim a vážim a vážim. Každá vec ktorú vnímam a je dôležitá vo vzťahu k bohatstvu je zvážená. Môže to byť aj bezdomovec, ktorého miniem na ceste do obchodu. Možno mi pripomenie, že príliš riskantné stratégie môžu vypáliť zle. A tak zvážim aj jeho (má 40 kíl a mal by prestať fetovať).

Aj vo fyzike nastal obrat od jednoduchej Newtonovej mechaniky k teóriám relativity a pohľadu perspektív. Vzdialenosť a čas už viac nie je objektívna a mechanická. Ako ďaleko je tamto auto? Nuž, podľa toho kto sa pýta. A tamtá hviezda? A kto sa to pýta? A za ako dlho dôjde k udalosti XYZ? A kto sa pýta a podľa koho času?

V našej malej histórii neostal fakt perspektív nepovšimnutý a tak aj naše nové nástroje, áno slávne AI, vážia. Už to nie je len ak-potom-inak. Áno VÁŽENÉ Dámy a Páni, prichádza nová doba, doba váženia. A teraz nehovorím o influencerkách s poruchou príjmu potravy a s poruchou...pier (káč káč).

Vesmír sa tváril, že je sprostý a mechanický, no rozhodol sa začať vážiť a zohľadňovať perspektívy. A tak sme sa aj my ako jeho obyvatelia rozhodli, že aj naše nástroje prejdú od sprostosti a primitivizmu k váženiu.

Veľmi prosto povedané, vo váženom svete sa môžeme na ulicu pred nami pozrieť ako na súbor poprepájaných uzlov, ktoré nás ovplyvňujú podľa cieľa, ktorý máme a podľa svojej váhy voči tomuto cieľu. Ako gravitácia, každé auto, každý billboard, človek, zviera, rastlina, dopravná značka, reklama, každý špak na zemi, teda každý uzol, ovplyvňuje našu vnútornú váhu, našu myseľ. Váha má v sebe zaznamenané naše ciele a všetko naokolo váži podľa toho aké dôležité a blízke nám to je.

A keď to pováži tak nám vypľuje výsledok a my konáme. A vyberieme si ďalši krok pri fajčení na chodníku, alebo trebárs aj či máme kúpiť dom, prípadne či sa obesiť na najbližšej lampe.

Lenže toto nie je všetko. Vývoj od mechanického primitivizmu "ak-potom-inak" k váženiu je len krok 1. Krok 2 je potom od váženia k absurdnu. Áno, verím, že pod tradičným myslením/vážením je (minimálne) ešte jedna hlbšia vrstva. Vrstva absurdna. Pretože svet je absurdný. Dokonca to nie je veľké tajomstvo. Je zjavné, že svet je absurdný a neriadi sa ani sprostou mechanikou, ani zákonmi váženia a bežnej logiky.

A preto máme paradoxy, ako "ako môže vzniknúť svet z ničohoho?", "čo bolo predtým než vznikol čas?". Alebo trebárs aj "kto a ako vymyslel fyzikálne zákony umožňujúce myslenie predtým než nejaké myslenie existovalo?". Svet je vo svojej podstate absurdný.

A taktiež, čím viac sa človek snaží logicky vyriešiť život, tým menej to ide. A tak časom zisťuje, že život nie je logická hádanka. A tiež, že celé váženie a zvažovanie vedie stále, prinajlepšom, k nejakej akcii. Lenže akcia sama o sebe nič nerobí.

Akcia je len presúvanie vecí. V podstate jediné čo človek používajúci váženie môže urobiť, je presunúť niečo niekam. Seba do iného domu. Jedlo do úst. Svoj kokot do úst svojej milej. Peniaze na svoj účet. Nové auto do garáže. Celé váženie je zrejme prekliate týmto nedostatkom. V horšom prípade ostáva váženie len v hlave vo forme filozofovania, ako napríklad teraz tu v tomto blogu. Presúva elektrinu v mozgu sem a tam, bez akcie. V aj v lepšom prípade, keď si človek niečo zaumieni a niečo niekam posunie. Ale ako chcete dať životu a svetu zmysel posúvaním?

Aspoň ja som nikdy nevidel nikoho, kto by posunul niečo niekam tak bravúrne, že by to dalo životu zmysel.

Na poli počítačov sa tiež posúvame od mechanickej logiky, cez váženie až do sveta absurdna a teda kvantových počítačov. Aj na poli fyziky prechádzame ku kvantu. Ale kam sa posunieme vo vnútornom svete?

Mechanická časť sveta a tiež primitívne organizmy vydláždili cestu k zložitejšiemu svetu perspektív a plánovania. Ale čo potom? Nemám skalopevnú odpoveď na túto otázku, ani či sa v psychickom svete vôbec dá posunúť k novej paradigme, novému spôsobu uvažovania. Racionálnejší pohľad na tento problém prináša Jiddu Krishnamurti vo svojich knihách, tam v podstate hovorí o novej paradigme myslenia. Je možné, že toto je odpoveď.

Ale ja som Alojz Vajciar a toto je Birdz a tak mi nedá nespomenúť aj viac nábožensky ladené knihy a iný pohľad na vec. Najlepší príklad absurdného premýšľania som videl v Biblii. Nejdem vás presviedčať, aby ste verili na zázraky, no veľmi ma zaujal spôsob premýšľania v týchto príbehoch.

Stále sa mi páčilo ako absurdne premýšľal Ježiš. Nebol mechanický, ani vážený. Mal v sebe tendenciu premýšľať absurdne. V podstate sa s tým vôbec nesral a od váženia prešiel rovno k viere, k absurdnu.

V jednom príbehu vážení ľudia videli mŕtve dievča, a nič iné tam vidieť ani nemohli, lebo ak súdny človek pováži dieťa, ktoré leží nejaký čas bez pohybu a dychu a je už asi aj studené, MUSÍ dospieť k jasnému záveru. Ježiš však spravil niečo iné.

"Dievča nezomrelo, len spí".

Wait, what?

Takéto absurdné tvrdenie nevzniká vážením. Jedná sa o vieru. Predpokladám, že dievča nezomrelo. Ježiš to teda preklopil naopak. On predpokladal, a nechal svet nech váži podľa jeho predpokladu. Dnešní etoterici sa toho ujali a všetko preložili podľa seba ako "mind over matter" a afirmácie a tak podobne.

Bez ohľadu na vierovyznania a špekulácie môžem povedať aspoň to, že Ježiš premýšľal iným spôsobom ako vážiaci človek. A že v jeho príbehoch je opísané niečo divné. Akýsi divný jav. Môžeme sa postaviť na stranu skeptikov a zahodiť tieto príbehy, alebo na stranu fanatikov a tvrdiť, že zem je stará 6000 rokov či koľko to.

Ja však ostanem nierne v odstupe a poviem, že "autor tým niečo myslel". Čo presne tým myslel, som nepochopil. Ale zjavne sa snažil pomenovať a opísať akýsi fenomén. Nakoľko je fenomén reálny, nakoľko obrazný, alebo nakoľko vymyslený sa presne nevie. A tiež sa nevie, ak by takýto fenomén existoval, ako presne ho bol vôbec schopný autor opísať.

No na Birdzi to asi zbytočne vysvetľujem. Tu sa už všetci správajú a uvažujú absurdne. A preto, vážené dámi a páni, blahoželám, posunuli ste sa do nového veku. 

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu