Netuším čo je svedomie. Netuším čo je deň a prečo moje vedomie nepozná tvrdú zem. Nezočím realitu, nepatrím do klubu, skrývam sa do úkrytu a v ňom hľadám záhubu. Vytváram svet si nerozbitný, sklený, tmavý, svetský, no polámaný veľmi. Spávam s rukami zloženými tmou, no už netuším koľko prebdených nocí a snov môj človek prežil. Jeden je svet jeden jediný. Jeden je kvet odetý do zimy. Spriadam si pavučiny, čakám na nebo. Nik pre mňa nie je iný, a nikdy nebol. Len ty si jediný z celej planéty a máš chuť na pavučiny a na kvety zabudnúť. Už neutekám pred menom, prd svojou identitou, pred sebou, pred svetom. Utekám pred kvantitou za tebou. Blog 2 0 0 0 0 Komentuj