Netuším čo je svedomie.
Netuším čo je deň
a prečo moje vedomie
nepozná tvrdú zem.

Nezočím realitu,
nepatrím do klubu,
skrývam sa do úkrytu
a v ňom hľadám záhubu.

Vytváram svet si
nerozbitný, sklený,
tmavý, svetský,
no polámaný veľmi.

Spávam s rukami
zloženými tmou,
no už netuším
koľko prebdených
nocí a snov
môj človek prežil.

Jeden je svet
jeden jediný.
Jeden je kvet
odetý do zimy.

Spriadam si pavučiny,
čakám na nebo.
Nik pre mňa nie je iný,
a nikdy nebol.

Len ty si jediný z celej planéty
a máš chuť
na pavučiny a na kvety
zabudnúť.

Už neutekám
pred menom,
prd svojou identitou,
pred sebou,
pred svetom.
Utekám pred kvantitou
za tebou.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár