A potom,zavrela oči. V kráľovstve mohutného lesa a rozľahlej tichej planiny. Vietor sa opieral do závejov snehu , hrajúc na neviditeľné husličky .
Zrazu to vedela. Vedela, že už prežije všetko, že je to práve táto chvíľa, do ktorej sa bude vracať, pritúliť, schovávať. To ona jej pofúka rany a prelepí ich leukoplastom.
To ona.. /ch/víla Rozprávková. Nežná. Lesná.
Zapálila si cigaretu, otvorila oči a vydýchla .Je tam. Ničoho sa už nemusí báť.
Usmiala sa a opäť ich zatvorila.
Na malý okamih sa jej do mysle vsnorila predstava.
Aké by to bolo teraz Ťa objať ? Dať si ruku do Tvojej ? Pobozkať Ťa ?
Prejsť Ti rukou po tvári a prstami Ti zavrieť oči.
Skloniť sa a pobozkať Ťa na viečka. Potom na líce a na zatvorené ústa.
Položiť si hlavu na Tvoje srdce a počúvať. Kým by mi ruky blúdili po Tvojom chrbte .
Vyzliecť Ti tričko .Zbozkávať Ťa. Spoznať.
Milovať sa .....
Zaspať pri Tebe .Na Tebe . V Tebe .S Tebou.
Ležať v objatí, prepliesť si prsty ,Cítiť tie ruky pri ktorých smieš plakať .
Milovať Ťa ......
S vášnivosťou tela, ale s nehou Duše.
Prebrala sa . Zahnala tú predstavu a zapálila si ďalšiu cigaretu.
Zostala. už len /ch/víla ..zrazu si spomenula na vetu zo Zlomených krídel...
" Možno jestvuje medzi mužom a ženou niečo, čoho sa nikdy nemožno dopustiť, aby sa navždy nezranili "
Vstala, zahasila oheň a šla.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár