Úvodom tohoto môjho nového článku by som predsa len chcel spomenúť príklad, že gramaticky (správne) sa môžem na túto rečnícku otázku opýtať dvojakým spôsobom, ktoré vysvetlím ihneď. Ako píšem v nadpise, že  teda zle (s krátkym e) keď človek stráca motiváciu, alebo druhá varianta z nie tak, že či je zlé (s dlhým e) keď človek stráca motiváciu.

Ako teda som úvodom mojich horných riadkoch spomenul, a predsa sa to potvrdilo, na všetko sa dá pozrieť nejakým uhlom pohľadu. Nechcem pri rozoberaní pojmu či je niečo zle, alebo zlé  zachádzať do nejakého gramatického okienka, ale keďže dĺžeň reálne môže zameniť komplet zmysel tejto otázky, považoval som úvodom môjho článku nutne túto situáciu opomenúť. O čo teda ide.

Vieme dobre (časté moje slovné spojenie, ktorému sa gramaticky v texte nedokážem vyhnúť, a rád používam) že každá činnosť má svoje plusy, ale aj mínusy. Na všetko jestvuje uhol pohľadu, akú motiváciu mám konkrétne v tom svojom konaní dokázať, a či dokážem dať zmysel tomu, čo robím. Či som pochopil podstatu, filozofiu, cieľ, zámer, toho, čo konám, pretože mnohí robia len preto, pretože .... potrebujú peniaze. Pretože potrebujú zarobiť. Pretože majú nejaké stanovené ciele.

Mnohí sú otroci svoje neohraničenej slobodnej vôle, ako som to v sérii článkov už niekoľkokrát opomenul, a pri tejto novej tematike nedá mi to neopomenúť znovu, pretože mnohí ľudia sú jednoducho nepoučiteľní, a tým pádom sa pre niekoho, alebo pre tá nejaká cieľová skupina ľudí v nejakom procese stáva prakticky nepoužiteľnou. Nepoužiteľnou preto, lebo človek, ktorý si nevydobí akúsi pružnosť v myslení, schopnosť okamžite zareagovať na nejaký vzniknutý stav, ktorý treba prakticky okamžite riešiť, dupľom nemá motiváciu na sebe pracovať, pretože nie je zvyknutý podávať nejaké výkony, ktoré celkovo prispievajú k tomu, aby on konkrétne z toho mal úžitok a taktiež v tom prostredí, kde pracujem, kde proste konám niečo zmysluplné. 

Prečo to spomínam. Nemusí ma to totiž nutne baviť, robiť  mi radosť, a neviem ešte aké superlatívy tomu pomenovať ako tak, avšak ak sa k tomu ja osobne staviam seriózne, zodpovedne, mám z toho radosť, hovorím za seba, myslím si celkom oprávnene, že tá spolupráca predsa len je o čosi viac zmysluplnejšia, je predsa kvalitnejšia, a je určite prospešná pre obe zúčastnené strany.

Prirodzene, nie všetko je, ako hovorí príslovie, ustlané na ružiach, a prirodzene sa stáva, že jestvujú isté okolnosti, ktoré môžu viesť k akýmsi nezrovnalostiam, nedorozumeniam. Niekedy sa tomu  možno nedá predísť, ale to je príležitosť ukázať svoj charakter.

Zastávam teóriu, že neexistujú neriešiteľné veci. Z jedného dôvodu, a to z toho, že keď ma niečo motivuje v konaní dopredu, vidím zmysel toho, čo robím (definícia, ktorú som naznačil v jednom mojom divokom blogu, či jestvuje zmysel zmyslu) môžem razom zabudnúť na všetky nedorozumenia, ktoré som možno zažíval v minulosti, a práve na základe novej pozitívnej skúsenosti proste obsiahnuť všetko to dobré, čím sa napríkad dokážem a som schopný obklopiť.

Keď som sa vyjadril, že neexistujú neriešiteľné veci, to ešte neznamená, že všetko robím akýmsi hurá systémom. Neexistencia neriešiteľnosti, nech akokoľvek to znie krkolomne a ťažko neznamená to, že ja som poverený všetkému rozumieť, všetko pochopiť, byť vševedko, na všetko mať rozum, do všetkého sa vyznať, ale čo je horšie, a to spomeniem, absencia kritického zmýšľania. Mnohí si kritické zmýšľanie vysvetľujú v tom duchu, že ono slúži primárne k tomu, že nedôverujem vzniknutej situácii natoľko, že si verím od prvého momentu, ale potrebujem celú záležitosť preskúmať ináč.

Záverom môjho článku vyjadrím, že keď nasledujem v niečom dobrý príklad, človek sa nesmie v ničom nedať odradiť. Nech sa vám darí.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár