Sklenená váza stála na stole. Bola krehká, jemná, poskladaná z polepených kúsočkov drobných črepov, ktoré bolo po jej poslednom páde treba dať dohromady. Z tohto dôvodu musela samú seba chrániť. Už viac nechcela, aby ňou niekto len tak manipuloval, chytal ju bezdôvodne do rúk, nebodaj do nej strkal, znova zničil, či rozbil. Vážila si na samej sebe každý jeden kúsoček, ktorý ju tvoril. O to viac si samú seba musela vážiť, nakoľko bola po poslednom zaobchádzaní krehkejšia a jemnejšia. Nemohla viac dovoliť, aby ju niekto zničil. Nemohla viac dovoliť, aby niekto zničil jej krásu, jedinečnosť a opatrnosť, ktorú si vybudovala. Vedela, že potrebuje majiteľa, ktorý ju s láskou naplní krásnou kyticou rozkvitnutých ruží. Ruží, ktoré dotvoria jej krásu, jedinečnosť a vzácnosť ešte viac. Táto váza totižto nebola obyčajná. Bola veľmi vzácna a drahá. Vedela, že rozbité veci nie sú príliš pôvabné, ale ona bola výnimkou. Napriek prasklinám, ktoré na sebe mala bola pôvabná. Praskliny, ktoré na nej zostali totiž boli priezračné a práve naopak jej na kráse ešte viac pridali, akoby ubrali. Začala vnímať svet inými očami. Očami, ktoré videli viac krásy, ako rozbitého skla. Vo veciach naokolo hľadala viacej čara. Aj keď to nebolo vždy ľahké, začala viac obdivovať vázy naokolo, všímať si ich a akceptovať ich, ako rovnocenné súperky v jej vázovom živote. Život brala ako výzvu a každý jeden deň bol pre ňu novou príležitosťou, spoznávať niečo nové, neobjavené a vzácne. Stále bolo náročné nájsť svoj zmysel existencie vo vázovom svete, ale v kútiku duše vedela, že ten zmysel existuje. Musela to vedieť. Zaumienila si totiž, že vo veciach už nebude hľadať prázdnotu ale krásu každodenných dní.

Váza sa postupne zoceľovala až prišiel deň, keď si uvedomila, že po dlhých mesiacoch ťažkej práce doskladala posledné rozbité črepy, ktoré chýbali do jej úplného dokončenia. A tak už viac nemohla dovoliť, aby ju niekto znova rozbil. Bola opatrná a postupne sa stávala silnejšou. Musela byť silnejšou, aby nespadla a nestratila svoje znovunájdené, pozliepané kúsky. Pochopila, že k jej úplnému zmyslu využitia chýba už len kytica, ktorá by pridala hodnotu a zmysel jej existencii. Aby dozdobila jej krásu presne tak, ako kvety dotvárajú krásu polí. Trvalo veľmi dlhý čas, kým si uvedomila, že jej život ponúka veľmi veľa príležitostí v podobe ruží, či iných kytíc, ktoré s ňou vytvoria jeden nádherný krásny celok. Až príliš dlho trvalo, kým pochopila, že krásne ruže, ktorým poskytla bezpečie a úkryt predtým, ako sa prevážila, spadla a rozbila nemusia byť jedinou kyticou, s ktorou vytvorí celok. Bola schopná poskytnúť priestor kytici. Nemohla to byť však hocijaká kytica, musela to byť taká, ktorá ju nebude prevažovať, ale ktorá jej dá pocit rovnocennosti, istoty, bezpečia a spoluznenia.

 Blog
Komentuj
 
 fotka
dz  20. 3. 2021 20:19
to je krásna metafora
 
 fotka
simka1311  20. 3. 2021 21:03
@dz ďakujem pekne
Napíš svoj komentár