Jeden týždeň môjho života, ktorý mal zmysel

Pondelok
S nádejou a úsmevom na tvári idem do školy. Presvedčila som samú seba, že svet je pekný. „Kamarátky“ neprišli, ani mi nedali vedieť. Zas. Som tu sama, nik iný sa mi nepozdraví, neusmeje sa, nerozpráva sa. Ani starí známi. Neviem kedy sa to zmenilo. Akoby som neexistovala. Môže mi to byť fuk. Ale nie je. Prečo?

Utorok
Verila som, že časom sa to v škole zmení. Ale stále viac mi je odporná, nebaví ma, pripadám si ako debil, lebo ničomu nerozumiem. Nedokážem sa sústrediť. V hlave mi neustále búši a premkýna ma strach, že sa to vracia.

Streda
Znova bolesť. Myslela som, že tie časy už skončili, ale zas to prišlo. Neovládateľný strach, nemôžem zaspať čo sa trasiem. Tušila som, že sa to stane, že recidíva je len dočasná.

Štvrtok
Všetci vidia môj falošný úsmev. Nik mi nehľadí do očí, nik nevidí stopy po slzách. Nik to nechápe, nik sa nezaujíma. Nevšimli si, že som neprišla na hodinu, ale strávila ju na záchodoch. Nezachytili iróniu v slove ´fajn´ pri odpovedi na otázku ako sa máš. Majú svoje problémy.

Piatok
Všetko plynie mimo mňa. Utápam sa vo svojich myšlienkach, tuším začínam byť depresívna. Pesimizmus ma načisto pohltil, už nevidím svetielko na konci tunela. Nie je tu žiaden tunel. Teraz by ma mal niekto objať a vyvrátiť to, ale som tu ako vždy sama.

Sobota
Prší. Tichá domácnosť je lepšia ako krik. Túžim ísť von prechádzať sa medzi kvapkami, cítiť čerstvý vzduch. Idem sama. Prázdne ulice, ticho, splývam. Cítim sa voľná, je to úžasný pocit. Konečne mi to došlo. Oni ma nepotrebujú, no našťastie už ani ja ich. Trvalo mi to dlho, ale výsledný pocit stojí zato. Nič ma nedrží, svoj cieľ vidím jasne.

Nedeľa
Už neplačem, už sa nehnevám, už nedúfam. Nemá to význam. Nič sa nezmení. Som unavená, no pokojná. Chcem spať. Pripijem si naposledy na život, na celý svet. Ďalšia cesta nebude o nič zložitejšia.
Len prázdny list, tak ako ich záujem...odchádzam...

 Vymyslený príbeh

4 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu