Myslím si, že každý teenager už mal niekedy myšlienky o samovražde.
Pre mňa to nie je tabu, každý večer je pre mňa ako posledný. Nemyslela som si, že tu prídem v utorok, stredu, štvrtok...
Niekededy keď som na dne, hovorím si : "Toto je koniec". Táto otázka pre mňa v tú chvíľu rovnaký význam ako život ako taký.
Nie som z tých, ktorí chcú iba počuť pišťať autá s myšlienkou "Áno, konečne." a pri tom jásať, že mne sa nič nestalo. Nie, ja som tichá a myslím,naozaj premýšľam že čo ak.. "keby": keby som zvíšul mojú chuť v strede cesty zoči voči autu.
bumh.
Ale to nie je masochizmus, alebo možno áno.
Povedzme, že teraz sa tu zo mňa toho veĽa odráža.
Povedzme, že s menším počtom otázok by bol deň takýto: viac hovorov, klebety, veĽa ľudí naokolo, objatia, importances.
Denne počúvam: "Neviem čo ťa trápy, ale nezaslúži si tvoje slzy." A kto áno?
Nikto.
Keď mi je smutno. Príde niekto, a stará sa čo mi je? Nie, iba príe podozvedá sa všetko, pretože je v ňom viacej zvedavosti ako empatie, a potom to ide ďalej. Nepomôže mi.
Taktiež rodičia. Pozrú sa na mŇa, opýtajú sa ma čo mi je. S falošným úsmevom odopoviem"Nič". Oni začnú ako ich bolí hlava a kto komu podkopol nohy v práci. Možno, keby tie slzy videli začali by sa zaujímať. Ale stále málo. Je rozidel zaujímať sa a pomôcť.
Pripadá mi to hlúpe! Celý svet. Nie život. Svet.
Načo je to dobré, kydať na ostatných, že sú škaredí, byfloši, alebo ja neviem čo. Skús sa pozrieť na oblohu, a nájsť tie dve biele čiary, ktorú ohraničujú vesmír. Potom možno pochopíš.
Matematiku neznášam. Ale nulu, ktorá je kráľovnu v matemetike milujem. Prečo? Pozri na mˇma, možno ti dojde. Sme ako jedna duša. Ja a nula. Nula a ja.
Nekonečný kruh: to sa opakuje, opakuje.
Chce to niečo nové. Začnem štdovať. Zabijem všetkých priateľov. Je jedno či teoreticky, alebo prakticky.
Lenže. Ja sa ich stratiť nechcem. Chcem mať dobrú náladu. Bhď budem sprostá ale so super ľuďmi, alebo depkách ale s jednotkami v inexe. Ale je to začarovaný kruh, z ktorého nemôžem uniknúť.
Ak osoba ktorá ti dáva vzduch s tým prestane, čo urobíš?
Zostať? Opustiť? Um?
Ak umrie šťastie, a jedným dotknutím by si to všetko šťastie získla, urobil by si to? Nie.
Ľudia v tejto dobe byť štastný nemôžu. Zabilo by ich to.
"Nezaslúžim si ťa," áno, ja si to zaslúžiš.
Možno sa mýlim, pretože keď som sa musela pýtať sám seba, nevedela som si odpovedať.
"Tak? Tak čo? Zaslúžila?"
Madness.
Je smutné, že ľudia si uvedumujú hodnotu všetkého až keď to stratia.
Tu som, ešte, poď.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
2
tak to býva keď niekomu nestačí to čo je a chce vždy viac a viac a nedostáva to,lebo všetko čo dostane je vždy málo. a k tomu pičovina o nule.. kde máš kurva sebavedomie/sebauvedomenie?vpiči?že?len čakáš že všetko ti bude prinesené ostatnými.polož si otázku čo robíš pre seba ty sama dievčatko.a chcem odpoveď.
Napíš svoj komentár
dnes sú tie blogy akési divné....