Táto veta už za posledné tri roky v mojom slovníku doslova zľudovela. Scenár je viac-menej rovnaký. Píšem si s niekým, ideme von a buď sa ozve, alebo dúfam, že sa neozve, alebo ma ghostne, prípadne ghostnem ja jeho, lebo to bolo traumatizujúce.
Skúšam to všelijako. Píšeme si tri týždne, pomaly každú hodinu, a ja som z neho nadšená, ale po prvom stretnutí som skôr znechutená. Ako naposledy, keď mi ten človek počas mesiac dlhej a celkom intenzívnej konverzácie zabudol zmieniť, že je poľovník, myslí si o ľuďoch z Afriky, že sú „nekvalitní“, a že by zrušil knižnice, lebo sa predsa samé neuživia a potrebujú financovanie mestom. A že nepracuje, lebo predáva nejaký matematický model stávkovacím spoločnostiam. Aspoň to tvrdil, aj keď všetko znelo príliš shady a nikdy mi k tomu viac nepovedal.
Po tomto stretnutí som musela o jedenástej večer kráčať kilometer a pol domov pešo, aby som predýchala sklamanie a naštvanie z toho, že celý ten mesiac, keď som verila, že si rozumieme, bol iba strata času.
Alebo si s dotyčným nepíšeme takmer vôbec, prehliadnem aj skutočnosť, že na tej zoznamke nemá o sebe napísané absolútne nič, a potom príde niekto, kto je v skutočnosti o desať centimetrov nižší, nechce sa so mnou ani rozprávať, žije s rodičmi a vlastne nemáme nič spoločné. A ešte aj kritizuje podnik, ktorý som vybrala, hoci on nevybral nič.
Viete, naposledy som mala pekné rande. Bol múdry, páčil sa mi, na konci ma odprevadil na metro, strávili sme spolu asi päť hodín a dostala som pusu. Aj mi potom napísal, že mu bolo so mnou príjemne. Môj mozog už hral Love Story od Taylor Swift v remixe s Wedding Bells od Metronomy. Po mojej odpovedi, že aj mne, sa ten dotyčný odmĺčal asi už navždy.
Ešte sa mi páčil Sergej. Mal insomniu, jedol raz denne, prešiel Camino Francés a páčila sa mu tvorba Roberta Eggersa. Boli sme spolu od šiestej večer do polnoci, takmer zmeškal posledný vlak, býval niekde za Prahou, a nechával ma fajčiť svoj vape, keď už som mala veľa piva. Tu som bola trochu smutná, že nenapísal.
„Veľmi to hrotíš.“
Naozaj nie. Chcem jedno pivo, jedno kafe, nevyznávam mu lásku. Idem tam ako s kamarátom, s cieľom spoznať niekoho nového a prípadne naplánovať ďalšie stretnutie. Nie som stíhačka, nepíšem mu každý deň. Môj situationship s týpkom s mulletom ma naučil potlačiť úzkosť z toho, že sa niekto neozýva — alebo ju aspoň nedávať najavo.
Filtrujem to s kamarátkami, na birdzi, do denníčka a počas toho, ako plávam v bazéne. To ma upokojuje.
Dokonca, a pokojne to môže byť počasím, sa postupne začínam zžívať s myšlienkou, že budem sama. Teda so psom, ktorý bude so mnou spávať a s vibrátorom v nočnom stolíku (nemám zatiaľ nočný stolík). Kúpim si ojazdenú Škodu Fabia a budeme spolu každé leto jazdiť na výlety po pobreží nejakej novej krajiny. Len ja, môj pes a napríklad Normandia vo Francúzsku.
„Musíš sa naučiť byť sama.“
Za tie tri roky, čo som naozaj sama, to zvládam dokonalo. Na jednotku s dvoma hviezdičkami. Idem sama do kina aj na večeru. Na dovolenku. Nepotrebujem nikoho ani vtedy, keď skladám posteľ. Už to plánujem dopredu sama a nikoho ani nezavolám, lebo ma priťahuje predstava oddýchnuť si od ľudí.
Mám rada večer vo svojom byte, prechádzku po Kavčích horách k bazénu, nákupy v Lidli o desiatej večer a cigaretu raz za čas spolu s nealko pivom pod bytovkou na schodoch, zatiaľ čo počúvam hudbu.
Ale nevládzem byť sama dva týždne vkuse. To som si už párkrát vyskúšala a nemyslím si, že je to pre mňa zdravé. A je to v poriadku. Chvíľu mi trvalo prijať fakt, že niekedy moja hlava vie lepšie, čo mi robí dobre, a nestojí za to presviedčať ju o opaku.
„Musíš znížiť svoje nároky.“
Myslím si, že nemám vysoké nároky. Nechcem, aby ma ghostoval, aby bol aspoň rovnako vysoký ako ja a aby bol múdry. Nemusí byť nominant Nobelovej ceny, ale chcem ho počuť nadšene rozprávať o nejakej téme. Ideálne nie o tom, že ľudia z Afriky sú menej kvalitní a že Kanye West naozaj nie je nácek.
A asi by ani nemusel fetovať. Teda trávu nech si pokojne dá, ale tri dni žiť na kokaíne je pre mňa už too much.
„Mohla by si sa zoznamovať naživo.“
Takže nakoniec moja obľúbená veta.
Za celý život som sa naživo zoznámila asi s tromi chlapmi. Najďalej som sa dopracovala asi vo svojej dvadsiatke. Pracovala som v Brne v letenkovej spoločnosti, kde pracovala polovica birdzu, a na vianočnej party som to prehnala s alkoholom. Tak som sa vtedy bozkávala pri stene so spolubývajúcim h8u. Aj ma volal k sebe, ale keď mi tretíkrát namiesto „Lucka“ povedal „Zuzka“, usúdila som, že to asi nebude najlepší nápad.
Inak mi za posledný rok tri ženy povedali, že mám pekný outfit, v meste ma balila jedna neodbytná lesba, a aj to až potom, čo jej moja kamoška veľmi jasne dala najavo, že odchádza domov so svojím frajerom, ktorý za ňou ten večer prišiel, a jeden päťdesiatnik sa na mňa usmieval v supermarkete, keď som kupovala paradajky (tu si nie som istá, že ma balil).
V tejto kategórii nie som veľmi úspešná.
Dúfam, že som týmto blogom ukojila Vašu zvedavosť, a prajem Vám peknú stredu. Prípadné otázky možno nezodpoviem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár