"Rišo! Prestaň! Vieš, ako to nenávidím."
Začula som smiech, ale tie ruky ma nepustili.
Znova som zakričala:
"Rišo! Toto ozaj nie je vtipné!"
Pri uchu sa mi ozval známy chlapčenský hlas:
"Takže po prvé: niesom Rišo a po druhé: naopak, toto je veľmi vtipné. Mala by si sa vidieť. Si taká zábavná keď sa rozčuľuješ."
Chvíľu som sa tvárila urazene (alebo som sa o to aspoň snažila) ale potom som bezmocne rozhodila rukami a povedala:
"Dobre vzdávam sa."
Dotyčný sa opäť zasmial a pustil ma. Okamžite som sa otočila.
"Adrián!!!" skríkla som.
"Prepáč. Nemohol som odolať." bolo vidno, že len tak-tak zadržiava smiech.
Pri pohľade naňho som sa rozosmiala. Ani neviem, čo mi na tom všetkom prišlo také vtipné.
Sadol si vedľa mňa a začal sa mi ospravedlňovať, že je mu ľúto ak ma niečím urazil alebo rozosmútil. Povedala som, že je všetko ok a začali sme sa baviť ako predtým.
Po asi 5 minútach za nami prišiel Rišo a povedal, že už treba ísť. Pomaly sme sa aj s Andym vracali k autu. Odviezli sme ho domov a potom sme išli k nám. Cestou k domu sa ma začal zmocňovať zlý pocit. Keď sme zastavili pred naším barákom, Riško sa na mňa utrápene pozrel, chytil ma za ruku, jemne ju stisol a povedal:
"To bude dobré. Ty to zvládneš."
Trochu som sa viacmenej nasilu pousmiala a otvorila dvere auta. Keď som vošla do dverí, na počudovanie som nezačula krik. Ani nadávky. Všade bolo ticho a pokoj. Všetci už spali. Popriala som bračekovi dobrú noc a išla som si ľahnúť.
Ráno som sa zobudila s nepríjemným pocitom.
Opäť škola...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
elsi
28. 4.apríla 2011 14:33
potešila si ma
4
Ach, tie časy, keď sme sa ľuďmi vedeli tak ľahko a rýchlo udobriť...
Napíš svoj komentár