V podaní mojom, ryba je najrozumnejšie zviera na svete. Stále je ticho. Ba aj keď má háčik v papuli, len ticho otvára ústa a kričí. Jej krik nepočuje nik, ani iné ryby. Ryba na háčiku chápe, že kričať sa neoplatí. Jednak sa z jej hlúposti nik nepoučí, lebo povedzme si úprimne, kto by sa aj poučil na cudzích chybách a ďalšia vec je, že by jej nik neprišiel pomôcť, darmo ako kričí.
V tichu sa umiera lepšie. Hovorí sa, že z vlastných chýb sa učí len blázon, no nesúhlasím s tým celkom. Jaro to vie, ja to viem a to mi stačí. Predsa my dvaja sme svet. Aspoň v tej chvíli sme boli. Ryba to mala za sebou a my pred sebou. Už nemala strach a neviem či vôbec niekedy. Usmievam sa, hej! Na dne svojich síl, nech ma chytí aj milión háčikov, vždy sa usmejem. Ľudia a ryby, sme jedno. Akurát my viac rozprávame, viac a zbytočne.
Keď som jedno leto bol u starkej v opatovej, malej časti Môjho mesta, šiel som na ryby k neďalekému potoku. Človeče, voda tam bola taká špinavá, že v nej neplávali ani cigáni, nie to ešte ryby. Pozdĺž toku však bola hrádza a tam bola vodička pomerne čistá. Mal som plaváčik, jemný silon. Tenkú udičku po zosnulom starkom, no stále funkčnú ako keby bola nová. Naviják pri navíjaní praskal ako najatý, takže navíjať som si nedovolil, lebo starkin sused ma varoval, že aj keď tam nik na ryby nechodí, porybný aj tak kontroluje revír, lebo viete, buzerácia.
Tak som ten plaváčik nechal len voľne unášať medzi skalami pod hrádzou. Bolo teplo, ja som si sadol, ovlažil si papuľu vodou a sledoval plaváčik. Udicu som položil na zem a meditoval. Bol som zasraný hipík, keď som mal 10, to hej.
Už keď som sa chystal na odchod, plaváčik mi zmizol. Len rybár pochopí eufóriu, ktorá mi vtedy ovládla telo, ale ako v našej rodine býva zvykom, v situácii som zachoval kľudnú hlavu a jemne som rybke zatrhol háčik. Na breh som vytiahol 35cm pstrúžika. Sám som nechcel veriť vlastným očiam. V takej splaškovej vode, žijú aj čistotné ryby? No bral som to s nadhľadom, veď keď už v mojom nie celkom čistom meste je toľko princezien, prečo by v tejto vode nemohlo byť zopár pstrúžikov. Ale tento bol mojou zlatou rybkou. Akurát na priania som kašľal, bol som unavený a hladný.
Šiel som s úlovkom ku starkej, ktorá len vyvalila oči na to, čo som jej priniesol. Rozhodla sa, že mi ho spraví na obed. Ako správny rybár, ktorý sa chcel naučiť spracovávať svoje úlovky, požiadal som ju, nech prípravu nechá na mňa, teda nech mi kľudne radí, ale nech prácu samotnú, nechá na mňa. A nechala.
Nebudem sa tu rozpisovať o recepte, každý nech si svoje ryby spracuváva sám ako chce. Hlavnou ingredienciou však bolo červené víno. Pstrúžika sme ním jemne podliali, nie ako som to robil neskôr, keď som si rybky podlieval vínom na litre.
A potom prišla prvá láska, mal som 15. Dovtedy som rybám bol oddaný ako rysovlásky Diablovi. No keď prišla moja vyvolená, na rybky som zabudol. Vtedy ma zaujímala len tá moja šťuka. Ju som však vínom nikdy podlievať nemusel. Ona sama sa podlievala, najradšej vodkou s džúsom a verte, moc jej to neprospievalo. Ale priznám sa, v tom období som sa začal podlievať aj ja sám. Tiež prv tvrdším chľastom, ale ako roky išli, naučil som sa, že môjmu žalúdku prospieva lacné, červené víno. Frankovka modrá z Kauflandu, ak by to niekoho zaujímalo.
Na pár zážitkoch z Môjho mesta, kvôli nej si nepamätám, čo sa celkom dialo, no každú rybku čo som tam ulovil, podlieval som ešte lacnejšími vínami. Predsa nebudem podlievať ryby, ktoré chcem zožrať, vínom, aké sám pijem, ba drahším. Rybám to bolo aj tak jedno. Pokiaľ samé nemuseli nič kupovať, bolo to v poriadku a pre nich svet bol oveľa jednoduchší, než ten môj.
Totiž mne každej rybke ráno bolo ľúto. Preto som s rybolovom aj prestal. Tým ďalším dôvodom, okrej môjho ľúbostného ošiaľu, bol aj môj otec. On so mnou na ryby chodieval tiež, no na tie vodné. To by mamka neprežila a ja po čase, keď by som to chápal, asi tiež nie. No späť k tomu druhému dôvodu. Otec totiž chcel, aby som rybky zabíjal, nech boli aj podmierečné a aby som ich aj na mieste vykuchal. Na to som srdce nikdy nemal. V podstate, môj pstrúžik bol jediná ryba, ktorú som zabil z vlastného presvedčenia, zo zvieracieho hladu, ktorý mi neskôr pohltil moje mladé, nadržané telo.
Hľadieť do očí rybky, ktorú vytiahnete z vody, ktorú máte klepnúť kameňom, ak nemáte tĺčik, po hlave, je ozaj nesmierne ťažké. Vidíte, ako otvára ústa, snaží sa kričať, no nevydá ani hláska. Hej, toto je odvaha. Tie rybky z Môjho mesta niekedy až priveľa otvárali ústa a vydávali z nich rôzne pazvuky, ktoré mali byť zmysluplnými slovami, no mne zneli len ako "uga, uga", slová, ktorými sa dorozumievali naši predkovia v jaskyniach.
Jedna moja známa dokonca tvrdila, že ľudia sú z rýb. Podľa mňa je to masívna hlúposť, akú môže z papule vypustiť len človek, ktorý si je prehnane istý sám sebou. A kto taký je? Ten, čo je úplný debil. Veď kto nemá tú svoju realitu. Chápem aj debilov, ale pre Boha, buďte si istí svojou realitou, ale držte huby. Ja predsa nikam nechodím a nepresviedčam ľudí, že sú debili.
Ako som teraz starší, chodiacich rybiek som pochytal dosť, chcem znova len sedieť pri vode a chytať ďalších pár pstrúžikov. Možno raz, keď budem veľký, kúpim si udicu a pôjdem zaloviť. Možno vytiahnem z vody samého seba, možno ma ja, vtiahnem do vody a utopím sa. A možno skončím na kraji cesty, vykuchaný a mŕtvy, ako tá mrcina, na ktorú sme s Jarom narazili. Tiež budem len ticho otvárať hubu a hltať vodu, kým ma nejaký debil nevytiahne na súš a neprefacká na zátylku dlátom, nepodreže a nevyberie vnútornosti. Potom budem otvárať hubu naprázdno a hltať akurát tak čistý vzduch. Už som zabudol ako vonia nič. Tu stále niečo smrdí.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
18. 1.januára 2016 16:32
Dobre píšeš.
Napíš svoj komentár