Opojená alkoholickou eufóriou som zbadala Jara ako prvého. Moja tvár nahodila spontánny úsmev a ruky mi vystrelili do znaku objatia. Pozdravil sa mi len čo ma zbadal, zbadal ma prvý, tak som si ich aj všimla. Tentokrát sme sa ale neobjímali. Vedľa neho stáli Jano s Adamom, pozreli na mňa po chvíľke a nevrlo odzdravili.
S oboma som v minulosti čosi mala:
Adam bol môj prvý, so všetkým, čo k tomu náleží. Stále sa z nášho rozchodu neviem spamätať. Je to už vyše osem mesiacov, niekedy to však nepomáha. Zabudnúť na momenty prvýkrát prežité tak intenzívne, nové, plné lásky, to sa dá len ťažko. Teraz si nahováram, že je dávno po tom a že k nemu alebo k tomu, ak sa mám viac odosobniť, už mám odstup, veď je to dávno za mnou. No nie je to tak. Spomienky ostanú vryté do pamäti. Chcem-nechcem. Stále sa vynárajúce intímne obrazy a romantické príjemne prežité chvíle. To pekné sa prechová a pripomína samo, to škaredé až potom čo chcem aby prišlo. Zachovať si tak dištanc. Nie vždy to ale funguje. Najmä nie keď snívam. Tam sa to nedá nijako oklamať.
Jano bol druhý. Využil príležitosť keď sa ponúkla a ja hlupaňa som nemala dosť síl na to, aby som odolala pokušeniu zabudnúť na toho prvého. Skrz neho som chcela zabudnúť. Výsledný efekt? Bolo to potom ešte horšie. Porovnávanie a pripomínanie najkrajších zážitkov s človekom o ktorom neviem takmer nič, s tým, ktorého som milovala; bolo mi samej zo seba zle. Spočiatku som to sama nechcela, potom chcela... Takže si za to vlastne môžem sama. Naivná hlupaňa. Bol na tom ale podobne, po rozchode, tak sme si vzájomne "pomohli."
Martin je môj tretí, terajší. Vzťah po vzťahu... Hádam mi len pomôže zabudnúť, rada si to aspoň nahováram. Napokon, začínam tomu už aj sama pomaly veriť. S odstupom času si tiež poviem, že to bol len ďalší čo využil príležitosť, ale tento sa pri tom, narozdiel od Jana, do mňa aj zamiloval. To zatiaľ ale ešte neviem.
Ako som sa tak priblížila k trojici, jediný, ktorý mi venoval pozornosť bol Jaro, zvyšní dvaja, Adam s Janom, sa tvárili, že tam ani nie som. Irónia momentu. Dvaja muži s ktorými som sa kedysi milovala sa na mňa teraz ani len nemôžu pozrieť a totálne ma ignorujú, ten tretí, s ktorým som nemala nič, sa so mnou rozpráva a usmieva sa. Oni sa ďalej venovali rozoberaniu stredovekých techník šermu, napodobňujúc ich kúsky mečom v ruke. Párkrát som mala snahu načnúť s nimi spoločný kus reči, nejakú zložitejšiu konverzáciu by asi nezvládli aj Jaro sa mi snažil pomôcť, ale márne. Snaha vyšla nazmar, tak som sa s ním aspoň porozprávala dlhšie než som pôvodne chcela, pohltená do svojich podvedomých myšlienok. To som ale vtedy nemohla vedieť.
Pri občasnom pohľade na tých dvoch ignorantov mi bolo stále viac a viac nanič a zároveň aj ľúto a do plaču. Ako je možné, že tieto dve kompletne odlišné veci, čo sa týka cítenia, sa teraz spojili v aliancii a vytvárali vo mne vojnu zmiešaných emócií? Bránila som sa im ale úspešne za pomoci konverzácie s Jarom, ktorý odľahčoval jeden môj problém mojím problémom druhým, tým, že neustále pijem. Alkohol síce veci nerieši, ale pomáha zabudnúť. Aspoň na chvíľu. Je to ale dvojsečný meč, pretože niekedy len intenzifikuje.
Došla moja kamarátka a Jarove dobiedzanie, že nechávam Maťa čakať, už konečne nabralo svoj efekt. Chcela som si s ním dohodnúť ešte jeden obed aj som to načrtla, neskôr z toho ale nakoniec nič nebude. Ten minulý skončil šesťhodinovou debatou, kde som sa mu úplne otvorila, no opäť mi to len pripomenulo Adama. Je to jeho najlepší kamarát, a pritom sú obaja úplne odlišní. Fungujú asi na báze magnetizmu, ináč si neviem vysvetliť ako sa plus a mínus môže tak vzájomne držať pokope.
Zasa ale začínam s Adamom, a to by som nemala robiť. Idem radšej za Martinom...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár