Na začiatku toho všetkého sa to zdá tak, že predsa čas pred nami je predsa veľmi dlhý, a nikdy nevieme čo všetko môžeme vykonať, možno čo sa všetko podarí, alebo nepodarí, čím konkrétne si prejdeme, akú cestu musíme vymerať na to, aby teda sme dosiahli nejaký náš predsavzatý cieľ, ktorý nejakým spôsobom má za účel splniť naše požiadavky, uspokojiť naše predstavy a potreby.
Ako som spomínal hneď v úvodnej vete, nie všetko sa dá splniť, čo si človek zaumieni, s čím plánuje, ako kalkuluje, čo všetko má k dispozícii, aké má možnosti, a možno aj aké má prekážky, a či je schopný osobne sa popasovať s nejakými prekážkami. Každá prekážka v podstate, ja ju vnímam niečo ako výzva.
Dosť dlho som sa aj ja s mnohými vecami popasoval, a nie všetko mi vyšlo. Predsa však nemyslím si, že to bol stratený čas, ja by som to nazval trochu ináč. To všetko bola realita, ktorá proste v niečom ma formovala, formovala proste ma do takého stavu, v akom som teraz, a som spokojný. Keď sa obzriem za sebou, čo všetko by som chcel meniť, položil by som si, z psychologického hľadiska presne opačnú otázku, než to, čo si kladie väčšina z nás, a pôsobí to demotivujúco na človeka, mierne až depresívne.
Mnohí máme tendenciu sa pýtať, že čo by som chcel zmeniť, čo by som mohol zmeniť, čo by som mohol docieliť tak, aby sa mi podarilo naplniť moje predstavy, či už sú reálne, alebo menej reálne. Nereálna predstava môže sa javiť ako nezdolaná prekážka, ktorú odmietame možno na začiatku v prvopočiatku, a práve preto sa nám zdá ako niečo, čo by sme nechceli okúsiť, s čím by sme sa nechceli popasovať, je to samozrejme na individuálnom zvážení každého z nás.
Lenže, ako spomínam v predchádzajúcom odstavci, veľkosť človeka, jeho hodnota rastie práve v tom, že sa začneme pýtať samých seba, čo by sme nechceli meniť. Teda to, čo máme v sebe, na tom proste začať ešte viac pracovať, a viac si ešte všímať niektoré elementy, ktoré má proste posúvajú vpred, a na ktoré by som sa napríklad v mojom individuálnom posúdení teda v plnej miere chcel zamerať, aby som dotiahol to dobré, čo robím, do úspešného konca, a myslím si, že toto je niečo, toto je bod, kde sa zhodneme preto viacerí.
Je teda niečo nereálne, možno niečo, čo je ťažko uskutočniteľné. Samozrejme. Len človek, ktorý má všetko položené akosi na tácke, ktorému všetko ide od ruky, pre ktorého niet nezdolanej prekážky, ktorý všetko berie ako výzvu, čo je v podstate chvályhodné, je teda niečo, čo to možno nechápe zmysel toho, že existuje niekto, kto túži po niečom, čo nemá, a pre neho ako takého to je možno samozrejmé, automatické.
Prečo toto spomínam? Človek pri nejakom dosiahnutom blahe obyčajne má obmedzené myslenie, a myslí si, že keď sa darí mne, teda vžijem sa do predstavy takého človeka, keď sa mi darí, v tomto čase, musí sa dariť každému. Že keď pre mňa existujú slnečné dni, kedy mi všetko vyjde podľa plánu, a nijaká prekážka nie je nezdolateľná, neexistuje, že niekto takto keď by postupoval podľa môjho plánu mu niečo nemôže vyjsť, a teda za svoj neúspech si môže sám.
Záverom poviem asi toľko, teda to si myslím, že teda táto spomenutá tendencia, ktorú som teraz načrtol, a teda ktorú mnohí razia je veľmi nebezpečná pre človeka ako takého.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
motovidlo323
8. 3.marca 2020 00:03
veď už toľko nedrístaj
Napíš svoj komentár