Takže. kladiem si teda otázku, či je teda neúspech motivácia k dosiahnutiu osobných cieľov. Na začiatku, hoci píšem už siedmy článok by som si položil rečnícku otázku, čo v podstate je neúspech, ako ho môžeme klasifikovať, či sa dá kvantifikovať, teda určiť akési množstvo neúspechu, či jestvuje neden neúspech, alebo je to rozdelené na viacero častí, ako to vnímať.
Dobre vieme, že každému z nás nie je príjemné, a zle padne, keď mu niečo nevyjde. Otrepaná fráza spomína, že z každého neúspechu sa dá poučiť, možno sa mu dalo úspešne predísť, aby neúspech nenastal, ale čo robiť, keď proste už nastal, čo teda v takom prípade robiť.
Ja neviem sám. Nemám na to recept,ale viem isto, že čas isto pomôže všetko zoceliť a napraviť. Minimálne sa to deje z hľadiska vnímania a uhlov pohľadu.
Aj pri neúspechu si takmer vždy môžeme povedať, že veď predsa mohlo to dopadnúť ešte horšie, v podstate sa nič vážnejšie nestalo, ešte to celkom dobre dopadlo, úspech bol už len to, že nejako som z toho vyviazol.
Takéto a podobné analýzy a podobné frázy celkom dobre poznáme, a vznikajú predovšetkým v čase, kedy sme sa do niečoho možno pustili celkom unáhlene, možno nepremyslene, ešte sme mali v niečom predsa len počkať, ale možno vlastný egoizmus, niečo si opätovne samému sebe niečo dokázať, že predsa ja na to mám, lebo všetci naokolo kričia, že ja na to nemám sa vo mne doslova spustil ako nejaký podivný mechanizmus toho všetkého, ktorý opätovne spustil v človeku nejaké emócie, ktoré možno majú dlhšie znenie, a ešte prejde, ako sa hovorí, veľa vody, kým to všetko ako tak ustane.
A viacerí takto rozmýšľajú, a nedajú si povedať, ale možno nedajú si od koho povedať, pokiaľ v danom rozhodovacom procese, ako som to spomenul nie jeden krát tu na blogoch, je človek odkázaný vyslovene sám na seba, možno na vlastnú intuíciu, možno rokmi overenú, a vie, že v podstate niekedy aj neúspech je niečo, čo sa nepriamo možno skrýva v jeho cieľoch. ako to myslím.
Možno ak by sme sa k niečom stavali príliš povrchne, laxne, bez záujmu, a ide o veľké veci, nikdy z nás nespravia charakter. Vždy ostaneme naozaj len na akomsi povrchu a spadneme skôr či neskôr do nejakého toho starého známeho šedého priemeru, z ktorého sa nemusíme vyhrabať nikdy. Niekomu to akosi vyhovuje, pohoda, ale niekto proste je taký, že chce z toho pomysleného davu predsa len vystúpiť.
Záverom poviem toľko, že predsa jestvuje v človeku niečo, čo pozná len on, a vie dobre, kde je jeho méta, a že cesta za tým jeho úspechom sa ešte neskončila a pokračuje, len iným spôsobom, ako mi to ktosi chce nanútiť a nadiktovať. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár