Chcel by som niekedy sa len tak postaviť do stredu dažďa, len tak si tam stáť, dívať sa do nebies, počúvať kvapky ako padajú k zemi, a nechať s nimi spadnúť na zem všetky tie smiešne problémy ktoré denne prežívam. Nestarať sa... Zabudnúť... Mať len jednu skutočnú chvíľu pre seba. Žiaden klam, žiadna pretvárka, lož a faloš... Len ja. Len sen. Po prebudení stále len pozerám a počúvam čo nejaký veľký MAČO vymyslel za kravinu a aké to je dôležité v mojom bezcennom živote... Naprogramovaný deň bez štipky súcitu, ulice plné vysmiatých robotov, ktorých v skutočnosti zaujímajú len svoje problémy cez ktoré sa ich naprogramované hlavy nevedia dostať. Keby na tých uliciach zostal len skutočný úsmev celé mesto by začalo plakať. Povedať takému robotovi "ľúbim ťa" je už skôr smiešne... ako môže robot predsa cítiť lásku. Po tejto vete sa mu pokazí v hlave nastavený algoritmus a zrazu nevie čo zo seba vypotí tak trepe blbosti ktoré mu prikazuje jeho "núdzový režim". A ak chcem nebodaj odpoveď dočítam sa ju na fejsbuku, lebo s ním si rozumie lepšie než so mnou. Tak rád by som zabudol. V iných dňoch zas iné problémy iných "ľudí" a iné problémy. Ich problémy... Už aby prišiel ten dážď...
Za dedinou vraj niekde štyri vŕby stoja... Rád by som vedel kde a ktorá vŕba je ta moja...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár