Bol to deň pred mojimi 17. Narodeninami. Bol večer a ja som sa modlila. Povedala som Bohu, že k mojim narodeninám si želám bielu ružu, že on dobre vie, ako milujem kvety a biela ruža je môj obľúbený kvet. Zdalo sa mi to hlúpe. Boh má príliš veľa práce, áno má ma rád, ale dá sa to prejaviť aj inak ako len ružou. Pripadala som si hlúpo, že ho žiadam o takýto dôkaz jeho lásky. Bol deň mojich narodenín, uplynul a bol krásny, kopa ľudí mi spôsobila obrovskú radosť. Večer som si sadla a ďakovala Bohu za všetko a ospravedlnila sa mu, že som od neho žiadala ružu. Aká hlúposť, veď On ma má rád, prečo by mi dával ružu? Cítila som sa nevďačne, On mi toho toľko dal a ja som žiadala ružu. Týždeň plynul ďalej a bol piatok poobede. Bola som zničená a nevedela som ako ďalej, zdrtená zo svojich vzťahov, ale povedala som si, že sa pozbieram a pôjdem na stretko, robím to predsa kvôli svojim malým dievčatám. Utrela som si slzy a šla som. Prišla som a jedno dievča si zo mňa najprv vystrelilo, rozprávali sme sa, keď navrhli aby sme išli hore, bolo mi to čudné a keďže sú maličké veľmi nedokážu kamuflovať prekvapenia v podstate mi to došlo, ale aj tak som nevedela o čo ide. Vošla som do miestnosti a oni na mňa vyleteli, začali mi spievať, objímať ma, dávať darčeky, upiekli mi špeciálnu bezlepkovú tortu. A hádajte čo ! Dominika- jedno dievča z môjho stretka mi podalo bielu ružu. Mala som slzy v očiach. Stvoriteľ, Sám Boh, Nekonečný a Vznešený mi daroval ružu, tak predsa ma miluje, miluje ma nie preto, že musí, ale nekonečnou a vášnivou láskou. Túži si ma získať, bojuje o moje srdce. Miluje ma. Je to extravagantný romantik a romantici vraj vymreli.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár