Ako tak sedím a rozmýšľam, otvorili sa dvere. „Ahoj“ , ozve sa mužský hlas. Odkiaľ ten hlas len poznám? Prečo mi je taký známy? No nedvihnem sa z postele, sedím tam ďalej, a počúvam, čo bude ďalej. Vtedy mi to dopne. Ale to nie je možné! To naozaj nemôže byť on. Som si tým istá. No dobre, stále menej, a menej, a menej... Nevydržím to, vyskočím z postele a potkýnam sa na chodbu. A je tam! Je tam on! Neverím vlastným očiam. To nemôže byť pravda! Sníva sa mi? Nesníva, to by bol nejaký moc divný sen. Tak potom čo to do ...?
Mamka tiež len stojí a neverí. Všetci sú ticho. Odvážim sa a prehovorím. „Si to ty? Čo tu robíš? Ako to? Veď...“ , na viac sa nezmôžem, hodím sa mu okolo krku a rozplačem sa. Dávno som tak neplakala ako teraz. Dávno som sa necítila tak zmätene ako teraz. Stále nechápem, ale nedokážem sa upokojiť, aby som mohla zistiť, čo sa deje.
Našťastie to vyrieši za mňa. „Dostal som z vedenia povolenie na jeden deň.“, vraví.
„Vedenie? Povolenie na jeden deň? O čo tu ide?“, pýta sa mamka. Tiež je ohúrená, ale tak kto by nebol? Samozrejme, okrem brata, ktorého to absolútne nerozhodí, ledva dvihne zrak od počítaču.
„No, zhora. Videli, ako vám chýbam, videli, ako sa trápite, tak sa rozhodli dať nám ešte jeden deň. Ale viac vám nesmiem povedať. Môžem byť s vami akurát 24 hodín, potom sa musím vrátiť naspäť. Čas letí, tak čo tak ho využiť nejako zmysluplnejšie ako tu len tak postávať?“, vyberie sa do obývačky.
„Pekne sa to tu zmenilo. Ale pravda, je to už takmer 8 rokov čo som tu nebol. Dobre to tu vyzerá. A čo je preboha toto? To kto sem dovliekol, čo to tu robí? To je určite Tánina robota, mám pravdu? Prečo ste jej to dovolili? Fuj, ešte aj nevychované je to. Ideš dole, potvora?“ rozčuľuje sa, keď zbadá našu mačku. A tá sa správa dosť čudne. Vyskočí mu na kolená, pekne si ho poovoniava, vypusinkuje, uloží sa a zapne motorček. Takto nahlas a poriadne priasť som ju ešte nepočula.
Neverím vlastným očiam, ale pustím sa do smiechu. „Zoznám sa s našou cicou Lízinkou. Je to veľmi vychovaná, čistotná a prítulná mačička. Najradšej prosím pekne, spáva s mamkou a so mnou v posteli. Od Jančiho si nechá robiť čokoľvek, Ivo sa jej nesmie ani dotknúť. A áno, privliekla som ju sem ja. Vidno to? Veď je celá po mne. No toto ešte nikdy nespravila, ľudí, čo vidí prvý raz sa väčšinou bojí, k nikomu nešla takto sama. Určite sa jej páčiš. No nečudujem sa, má predsa dobrý vkus.“ Toto už nevydrží nikto a všetci sa smejeme. Ako za starých dobrých čias.
Ešte stále nikto nerozumie, ako sa tu vlastne ocitol, a čo tu robí, všetci máme veľa otázok, ale nikto sa na nič nepýta. Len pri sebe sedíme, pozeráme sa na neho a vychutnávame si tú chvíľku, ktorú máme pre seba. Jedna veľká šťastná rodinka. Chýba už len sestra. Je to tak, vrátil sa mi ocko. Ten ocko, ktorý pred takmer ôsmymi rokmi zomrel. Ako to je možné, to nevie nikto. No je tu, očividne nakrátko, tak si to chceme užiť. V momente volám Katke nech príde domov, že to musí vidieť. Nepoviem jej, čo sa deje, chcem ju prekvapiť, ako prekvapil on nás.
„Takže 24 hodín hovoríš? Škoda, že nie viac, toľko by sme toho mohli. Ale je to lepšie ako nič. Tak povedz si, čo by si chcel robiť? Koho vidieť, koho prekvapiť, kam ísť?“ nedám mu pokoj s otázkami.
„No, trebárs by sme zajtra mohli ísť ku Ici, že budem aj s babkou, potom ku Puťovi, možno aj Gabe by sme mohli zavolať. Čo sa tak tvárite, aj ich chcem vidieť, určite aj oni mňa, tak čo?“
„Vieš, oci. Bol si preč dlho. Veľa sa toho zmenilo. Oni traja už nie sú medzi nami. Aj Puťo, ani babka, ani Gabika. Nie je to dlho, ale aj tak. No ku Ici aj ku Anke môžeme ísť. Ica už je babka, má tri vnúčatká, Anka tiež má vnučku, tak sa potešíš aspoň s detičkami. A Určite potešíš aj ich, veď aj im veľmi chýbaš.“ Ocko mlčí, vyzerá smutne. No to nič, rýchlo ho to prejde, a teší sa aspoň z nás.
O chvíľku príde Katka. Vystrašená vojde do dverí, pýta sa čo sa deje, či sa niekomu niečo stalo alebo čo. A keď zbadá ocka... Nedá sa to opísať, bol to príval emócií, slzy šťastia, aj smútku. Má veľa otázok, tak sa porozprávajú. Potom taktne necháme našich rodičov, nech môžu byť spolu chvíľu aj sami. Lebo vieme, že čas sa kráti, že už nikdy nebude ďalšia šanca.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár