Človek sa pozrie na fotku a vidí....čo vidí? Neviem čo vidí niekto iný. Ale ja vidím....JEHO tie jeho úžasné vlasy, sem - tam prešedivené. Svedčia o tom, že muž na fotke je v tých najlepších rokoch. Pár prísnych vrások na čele dokazuje, že vychoval 4 deti. Lepší pozorovatel uvidí pár vrások pri očiach a ústach, ktoré hovoria o tom,že má zmysel pre humor a vela sa smeje. Oči hlboké,hnedé,plné lásky. Mohutné ramená, v ktorých som sa vždy mohla schovať. Mocné ruky, ktoré ma nosili, keď som bola malá a nevládala. Velké dlane, do ktorých sa pekné schová detská rúčka.Hlboký hlas, v ktorom bolo skoro stále počuť smiech. Občas znel prísne, občas karhavo, ale vždy s láskou. Vzbudzoval rešpekt. Taký automatický.

A aký bol? Zas, ako pre koho pre mňa....najlepší, najdôležitejší, najkrajší, najúžasnejší muž v živote. Niekto, kto ma miloval láskou, ako ma už nikdy nikto nebude milovať. Ako to nikto nedokáže, ako to vedel len on. Niekto, pre koho som bola špeciálna, najmladšia, ktorú si musel najviac chrániť. Aspoň ja som to takto videla Jasné, padlo na neho aj vela škaredých slov, ktoré teraz lutujem ale už ich späť nevezmem. Ale aj tak som ho vždy milovala a budem milovať najviac na svete. Tak, ako už nikdy nikoho iného. Bol, je a aj bude tým mojim najväčším hrdinom v celom živote.

Vždy s láskou spomínam na časy, keď sme boli spolu. Keď bol tu pri mne vždy, keď som ho potrebovala.A verte tomu, že tu bol ako som ho "odprevádzala" ráno o štvrtej do roboty. Nikdy nemohol odísť bez toho, aby mi dal pusu. Inak som nevedela potom už spať. Keď mi dal pusu, mohol odísť a ja som spokojne spinkala ďalej

Spomienky na to, ako sme skoro každý víkend, alebo vždy, keď mal volno v lete chodievali do prírody. Na prechádzky, opekať, k vode....Ako som sa mohla stúliť k nemu do náručia a cítiť to bezpečie. Ako som s ním chodila do roboty. Ako nám vždy dával dobrú noc (taký malý rituál sa z toho stal ) Ako sme sa za dlhých zimných večerov hrávali doma, karty, alebo podnikatela a pili k tomu kakao (teda my, on pivo )



Ako vždy, keď sa ma niekto opýtal, čia som....som povedala že OCKOVA



Ale pamätám si aj ten deň, ktorý by som najradšej vymazala....Velmi dlho som si to dávala za vinu....a konečne si môžem pokojne povedať, že to moja vina nebola,že to tak malo byť. Aj keď som sa s tým nikdy nezmierila...a pochybujem že sa niekedy zmierim. Ale už to nezmením. A preto si ho chcem pamätať takého aký naozaj bol. Ako človeka, ktorý miloval druhých ludí. Ktorý miloval deti. Ktorý nebol sebec, vždy sa rozdával. Ako niekoho s tými najkrajšími očami,najkrajším nosom, najkrajším úsmevom. Ako môjho hrdinu.. Môjho OCKA



tak takýto bol....MILUJEM HO



Ocko, velmi velmi velmi mi chýbaš * ♥♥

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár