Celé sa to začalo už veľmi dávno, vtedy mi ani len vo sne nenapadlo, žeby to mohlo mať nejaké pokračovanie. Keď som po prvý raz začula ten hlas, bolo mi jasné len jedno- toto nie je úplne obyčajný človek. Akým spôsobom ma však dokázal ovplyvniť si začínam naplno uvedomovať až dnes.... a možno si to uvedomím oveľa neskôr. Vtedy, dávno, mi stačil len ten sympatický hlas a slová čo hovoril. Nepotrebovala som jeho tvár, telo ani nič iné. Prijala som jeho existenciu a postupne mi liezol do pozornosti, podvedomia, hlavy, života....
V prvých rokoch som si to neuvedomovala. To,že som vedela kto je to, čo je to, mi pripadalo normálne a vzhľadom na môj okruh záujmov a aj úplne prirodzené a jasné. Najprv som ho spoznávala len cez to, čo a ako robil, ako sa choval,vystupoval, rozprával. Začala som badať určité názorové i povahové zhody. Povestné spúšťače fenyletilamínu a oxitocínu dostali prvé podnety na spracovanie. V tom čase ich ešte (našťastie) dokázal rozum držať na uzde.
Potom však udalosti začali naberať pomalý, no veľmi istý spád a vtedy bol už rozum bezmocný. I keď najprv som mala z neho strach, príbuznosť pováh ma ale úplne "dostala" a produkciu dvoch vyššie uvedených hormónov už nič nezastavilo.
Viacerí mi hovorili aby som si predsa len držala odstup, veď mi to malo byť jasné na prvý, v krajnom prípade na druhý pohľad. Mne to však jasné vôbec nebolo. Veď som ho poznala nielen z miestnych klebiet, ale aj osobne a navyše sme si výborne rozumeli, usmievali sa na seba, tak kde asi tak mohol byť problém?? To oni boli pre mňa slepí a hluchí, i keď v skutočnosti som to bola ja.
Na predsudky iných som nikdy nebrala ohľad a nevidela som dôvod aby som na tom niečo menila práve teraz. Keď mi už nikto nevedel vyhovoriť, že spôsob akým sa oblieka nie je až taký typický, rovnako jeho gestikulácia a spôsob reči nie sú celkom "normálne", začali všetci prikladať argument o jeho veku- ten mi však bol ešte viac ukradnutý než ostatné.
Až raz, keď som mala dojem, že všetko je na tej najlepšej ceste k vytúženej predstave o šťastí, dostala som doslova a do písmena dokonalú facku, ktorá ma bude ešte nejaký ten čas bolieť a možno aj občas obnovovať. I keď viem, že mohla byť aj silnejšia a oveľa zákernejšia, ale aj tak nebola slabá. Vidieť chlapa, o ktorom som takmer presvedčená žeby som s ním vedela koexistovať v symbiotickom vzťahu najprv vidieť utekať, potom nadšene sa vítať a napokon odchádzať s iným chlapom nie je zrovna vábny obrázok na dobrú noc. Nie nedržali sa a zdržali sa aj iných,hlbších, citových prejavov, no viem, že to nebol len obyčajný kamarát, s ktorým chodieva na pivo....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
montanalegal
19. 8.augusta 2013 15:35
no vidíš?...
Napíš svoj komentár