Nikdy som nemala takú klasickú brigádu, v kaviarni, v kníhkupectve alebo v Kauflande. Preto mám občas pocit, že som niečo premeškala a v takmer 30-tke ma chytá chuť mať ako sidequest prácu v pekárni. Väčšinou si potom uvedomím našťastie, že občas mám kocovinu v sobotu a to by sa mi na štvrtú ráno piecť koláče ísť nechcelo. Takže to robím u seba doma o druhej v noci a potom to rozdávam kolegom.
Vlastne jediná práca podobná brigáde boli tri dni na Pohode v roku 2017, kde som zarobila asi 50 eur, žila tam na treske čapovanej do rohlíka a videla naživo Ylvis a M.I.A (ktorú by som dnes už vidieť nechcela).
Počas môjho prvého leta mimo Trebišov som pracovala ako predajkyňa zájazdov v dovolena.cz, ale keďže moje predajné schopnosti sú asi na rovnakej úrovni ako moje schopnosti rozlíšiť, či sa na rande niekomu naozaj páčim alebo ma chce len pretiahnuť, tak to bola len trojmesačná epizóda. Po večeroch som v supermarkete Brněnka nakupovala rožky s tuniakovou nátierkou a pozerala všetky série Glee.
Moja oficiálna prvá práca, ktorá mi platila zdravotné poistenie, bola vo firme, kde pracovala polovica birdzu. Nevedela som čo so životom, prvé štúdium na vysokej škole nedopadlo, bývala na zdieľanej izbe a skamarátila sa s trdelniiiqom. Keď sme obaja končili v práci o jedenástej večer, tak sme si kúpili v Tescu fľašu vína a cestou autobusom ju vypili. Boli to krásne 2 roky, keď som prvýkrát mala peniaze, nakupovala v Zare, stretla môjho bývalého, cestovala a už som nemala pocit, že nevedieť, čo so životom je vlastne niečo zlé.
Po dvoch rokoch mi dali polovičný úväzok, chytila ma túžba po štúdiu a ja som sa dostala žurnalistiku. Nič sa nemenilo, školou som preplávala a výpoveď som dala pred odchodom na Erasmus do Portugalska, čo bolo prvýkrát v mojom dospeláckom živote, kedy som nemusela 5 mesiacov pracovať. Po návrate prišla najzábavnejšia časť môjho života - moje pokusy stať sa novinárkou.
Epizóda internetový magazín Startitup
Po návrate z Erazmu som chcela prácu, ktorú by som teoreticky mohla robiť z Brna, zároveň by mi to bolo uznané ako povinná prax v škole a dostala by som zaplatené. Ako každý začínajúci novinár som teda skončila v Startitup-e, kde som za celý polrok napísala ohavné množstvo bullshit článkov o škrečkoch obchodujúcich s kryptomenami, stále sa meniacich covid nariadeniach, a o tom, že keď si kúpite Audi, stane sa z Vás agresívny vodič. Highlight bola moja anketa počas návštevy pápeža v Šaštíne, keď som vyšla medzi nič netušiacich veriacich s mikrofónom a s otázkou, čo si myslia o potratoch.
Aké bolo moje prekvapenie, keď mi v škole nechceli túto moju hodnotnú a prínosnú prácu uznať ako naozajstnú žurnalistiku. Takže po polroku táto epizóda skončila a ja som prešla na plný úväzok do seriozného periodika.
Utrpenie menom Hospodárske noviny
V decembri som si poslala životopis do Hospodárskych novín a napísala skúšobný článok o politických stranách zameraných na maďarskú menšinu na Slovensku. Bola som vlastne celkom hrdá na seba, aj za ten článok aj za to, že ma prijali ako redaktorku na oddelenie politiky. Teda až do prvého dňa, keď som zistila, že politiku riešiť nebudem, namiesto toho mám riešiť poľnohospodárstvo.
Bola zima, s bývalým sme sa presťahovali do Bratislavy, ktorá bola čistá depresia, nemala som tam kamarátov, čokoľvek som v práci napísala bolo zle, vždy mi to prepisovali, každá téma na článok bola nevhodná a ja som každý deň odpočítavala dni do víkendu, aby som mala aspoň chvíľu pokoj od práce aj od nadriadenych tam. Kolegovia ma upokojovali, ale im editor neprepisoval každý deň vety a ja som po večeroch doma plakala a jedla. Navyše som nespravila štátnice z druhého odboru (študovala som žurnalistiku a sociálnu antropológiu ako major a minor).
Pred Veľkou nocou si ma môj editor zavolal na pokec do zasadačky, aby sa ma opýtal, ako vidím svoju budúcnosť v redakcii, na čo som mu popravde povedala, že nevidím. Súhlasil a ja som prvýkrát v živote bola vyhodená a prvýkrát v živote mi odľahlo, keď som opustila budovu neďaleko Stanice Vinohrady. A ani som neplakala! Vtedy som sa definitívne rozlúčila s mojim asi 10 ročným snom byť novinárka a sebakriticky som usúdila, že to nebude moja cesta.
Bizár na Ministerstve dopravy
Celkom rýchlo som si našla inú prácu, okrem ponuky práce redaktorky v Trende ma teda prijali aj na PR oddelenie agentúry na Ministerstve dopravy. Moje predstavy o poctivej a prínosnej práci vo verejnej správe rýchlo vystriedala krutá realita, dosadení ľudia (o ktorých si doteraz myslím, že veľa toho nevedia) a podivné narábanie s rozpočtom. Nakoniec som tam akurát zlenivela, moja veľmi vyťažená šéfka nebola takmer vôbec v office, našla som si tam kamarátky, ktoré boli voči práci tam podobne skeptické ako ja a bolo to krásne.
Pre príklad ešte uvediem situáciu mojej bývalej kolegyne: Vo februári nastúpila podobne stará holka ako ja, akurát s vyštudovanou vysokou školou v zahraničí (Dánsko, UK + výmenný pobyt vo Francúzsku). Moja prvá otázka bola, čo tam vlastne robí, ale ako sme sa skamarátili, pochopila som, že rozmýšľala o tej práci rovnako idealisticky ako ja. Až kým nenastúpila jej nová nadriadena, ktorej ona mala robiť asistentku.
Takže schopné dievča na asistentskej pozícii zrazu malo nosiť svojej nadriadenej obedy a preparkovávať jej auto v pracovnej dobe s prísľubom, že keď sa naučí, ako to tam funguje, pôjde na nejaké oddelenie. Dovtedy som si myslela, že niečo takéto sa deje len v podobných filmoch ako Sekretárka s Maggie Gyllenhaal. Nakoniec odišla v skúšobke a nasledovala ju pätina zamestnancov (medzi nimi aj ja).
Štyri mesiace pred koncom zmluvy sme sa totiž rozišli s mojim bývalým, a ja som začala rozmýšľať o tom, že odídem z Bratislavy. Nahrávalo tomu aj to, že v Bratislave som sa ani po roku necítila dobre, iná práca nevychádzala a ja som chcela utiecť, keďže som nebola šťastná a to mi prišlo ako jediný vhodný spôsob, ako riešiť moje dlhodobé utrpenie.
Moja šéfka mi dva dni pred koncom zmluvy oznámila, že mi ju nepredĺži, lebo podľa nej som príliš junior, a chce niekoho seniornejšieho (to zistila po roku), ale ja som mala už rozpracovaný pohovor, na ktorý som sa spoliehala.
A tak som sa 22.5., po troch týždňoch nezamestnanosti presťahovala do Prahy, s jedným veľkým a jedným malým kufrom a začala moja (asi) úspešná marketingová kariéra, ktorá zatiaľ vyzerá celkom nádejne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár