Žili sme spolu, v nájme, v láske, v určitej slobode.
Ja som sa chovám veľmi impulzívne. Každý nápad sa snažím hned zhmotniť, a ak mi to nejde, upadám do depresie. Často som sa kvoli tomuto správaniu dostala do ťažkých situácií.
On je v rozhodnutiach zdržanlivý. Povedzme, že chvála Bohu, kedže inak by mi nemal kto zatiahnuť ručnú brzdu.
Práve kvoli rozdielnosti nášho reakčného času na realizácie nápadov som nečakala, že dnes budem písať tento blog, aby som si uľavila.
Za rok, čiže od minulého leta sme stihli kúpiť dom, zrekonštruovať ho, kúpiť si psíka (pri tej zdrobnenine sa vždy pousmejem, kedže má 11mesiacov a cca 60kg . Človek by si povedal, že to je ideálny čas na prvé dieťa. Ja mám 28 a on 33. Kde by pri mladých ľudoch bez diagnóz mal byť problém? On v podstate ani nebol, ale moja impulzívna povaha, ktorá chce vždy všetko hned', dostala zabrať.
Ked sa vám nepodarí otehotnieť na prvý raz, nič vás neprekvapí, je to predsa úplne fyziologické. Ked to trvá pól roka, stále vám to príde normálne, ale nastupuje určitá uzkosť pri každom negatívnom teste. Začnete to nenápadne spomínať pred rodinou, ktorá vás odbije s tým, že na to nemáte myslieť. GENIÁLNY NÁPAD, to mi fakt nenapadlo, nemyslieť na to. Nakoniec o tom prestanete hovoriť, pretože tie debaty začínajú byť zraňujúce. Po cca 9 mesiacoch mi vyšiel pozitívny test. Výbuch šťastia. Takéto naplnenie som asi nikdy necítila. Zrazu som mala pocit, že môj život začína byť úplny. Nič mi nechýbalo, ale po tých dvoch čiarkach som si uvedomila, že nič doteraz nebolo tak skutočne naplňujúce, ako toto. Vyhodila by som svoj červený diplom z medicíny, oproti tomuto šťastiu to bol len zbytočný zdrap papiera. Ani by mi nenapadlo, že to môže dopadnúť zle. A skončilo to. Veľmi rýchlo. Asi preto si okolie myslelo, že to so mnou nič neurobí a takmer každý sa tváril, že sa vlastne nič nestalo.
Prežiť si túto bolesť sama v sebe bolo zložité. Myslím, že doteraz nikto nepochopil, ako veľmi ma to vnútorne zasiahlo. Začala som o sebe pochybovať. V zajatí uzkosti som sama sebe hovorila škaredé veci. Je to možno patetické, ale mala som pocit, že mi skončil život. Ja viem, niekto by mohol povedať, že toto sa deje bežne, lenže povedzte to svojmu zranenému ja, ktoré vidí len hmlu za ktorou je hlboká priepasť depresie, hlbšia ako Mariánska priekopa.
Lenže život musí isť dalej, lebo máte skvelého manžela, ktorý si nezaslúži vašu melanchóliu, lebo máte obvod pacientov, o ktorých sa musíte s láskou starať. Proste musíte žiť dalej, aj ked by ste sa najradšej dali na PNku, zaliazli do čiernej diery a nikdy nevyšli.
Prešiel (našťastie) krátky čas a v podstate mi pomohlo až to, že sa nám to opať podarilo. Ale teraz sa už človek na to pozerá viac s pokorou. S veľkou radosťou, ale aj strachom, aby to tentokrát dopadlo dobre. Opať som na začiatku a modlím sa, aby som budúci február prežila ako ten najkrajší.
Čím všetkým si my ženy v tichosti prejdeme a vieme sa pozbierať. Zlomujúco krásne byť ženou.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár