Nieco divne o spomienkach

Paci sa mi ta teoria o paralalnych vesmiroch, kde s kazdym nasim rozhodnutim vznikne novy vesmir. Chcem totiz verit tomu, ze niekde v paralelnom vesmire, zije moje druhe ja, vsetky moje spravne rozhodnutia. Lebo tie nespravne som si nechala v tomto. 
Ale o tom som nechcela. Stala sa mi mensia nehoda, a ja som sa na dalsi den rano zobudila s cudzimi spomienkami. Teda nie uplne cudzimi, boli moje, len vyzerali trochu inak. 
Parkrat som sa stretla s jednym muzom, no nijako to nedopadlo a prestali sme sa kontaktovat. Po tej nehode som vsak mala v hlave uplne nove spomienky. Pamatala som si nas ako niekolkorocny par. Vsetky vylety, akcie, situacie. Dokonca aj trapne rodinne stretnutia. Vsade bol so mnou. Pamatala som si roky nasho spolocneho zivota a zaroven som si bola ista, ze sa to nikdy nestalo.
Vzdy ked som niekam cestovala, spomenula som si na casy, ked som tam cestovala s nim. Vzdy ked mi nieco pripomenulo moju minulost, bol tam aj on. Nemala som ho nikdy na ziadnej fotke, ale v hlave tie spomienky obsahovali aj jeho. 
Nastastie som si udrzala triezvu hlavu a presviedcala sama seba, ze to je len blba chyba v matrixe, ze sa mi po tej blbej nehode len naimportovali spomienky z inej reality. 
V tejto realite sme neboli nic, ale mozno v nejakej inej sme toho zazili ovela viac. 
Dnes som sa konecne zobudila do tej spravnej reality, prehrabavam si v hlave svoje spomienky a on uz tam nie je. 
Vdakabohu! 
Ale co do pekla to bolo? A preco? 

 Je to možné?

0 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu