Prichádza však doba prorokmi predpovedaného Súdu a každý z nás sa bude musieť zodpovedať za to, ako hospodáril s darom života. Či bol jeho život hlboký a pravý, alebo iba povrchný a plytký. Je preto v záujme úplne každého, aby ešte v poslednej chvíli so svojim životom niečo urobil. Aby ho učinil takým, ako to od neho od samého začiatku očakával Stvoriteľ, aby na základe toho mohol úspešne prejsť Súdom, a aby mohol byť ako užitočné pšeničné zrnko zhromaždený v Pánovej sýpke.
Ako sa teda stať skutočným človekom, žijúcom svoj život z hĺbky jadra svojej osobnosti?
V úplne najzákladnejšom členení sa vo vnútri každého z nás nachádzajú dve zložky. Rozum a cit!
Rozum je najjemnejší a najdokonalejší nástroj hmoty – nášho mozgu. Rozum je dokonale uspôsobený na to, aby sme ním poznávali všetko, čo je fyzické a materiálne. Je to jeho veľká prednosť, ale zároveň aj obmedzenie, pretože rozum nie je schopný chápať nič, čo sa nachádza nad hranicou materiálneho priestoru a času.
Ak si napríklad zoberieme pojem „večnosť“, rozum nevie čo s tým. Nevie to pochopiť, pretože rozum pozná len ustavičnú premenlivosť materiálnych foriem. Len neustále vznikanie a zanikanie, ale nijakú večnosť.
A pretože rozum tento pojem nechápe, tvrdí že večnosť neexistuje. Svojim spôsobom má čiastočne aj pravdu, pretože večnosť v hraniciach materiálneho priestoru a času naozaj neexistuje.
Ale kde sa potom vzal tento pojem? Prečo ho máme v slovnej zásobe, keď neexistuje?
Pretože tento a mnohé iné pojmy, ako napríklad pojem „Boh“, sa dostali do našej slovnej zásoby z úrovní, nachádzajúcich sa nad hranicou materiálneho priestoru a času. Nad hranicou, kam už schopnosti materiálneho mozgu a materiálneho rozumu nesiahajú.
K tomu, aby sa človek dokázal povzniesť nad túto hranicu, má k dispozícii inú zložku svojej osobnosti, a to je cit. To znamená, že veci a pojmy, nachádzajúce sa nad hranicou materiálneho priestoru a času, môžeme vnímať a chápať skrze náš cit. Skrze naše citové vnímanie, ktoré je duchovné.
Je tomu tak preto, lebo práve cit je hlasom nášho duchovného jadra - nášho ducha. Duch je najvnútornejšou podstatou nás samotných, ktorou by sme sa mali riadiť. A to tak, že budeme načúvať hlasu svojho citu a svojho svedomia. Skrze ne nás bude naše pravé duchovné ja viesť k duchovným výšinám, čiže tam, kde je naša domovina.
Jedine náš duch skrze cit môže pozdvihnúť náš život a jeho hodnotové zameranie nad hranicu matérie, nad ktorú už rozum nesiaha. A pretože nad ňu nesiaha, snaží sa rozumovo spochybňovať všetko duchovné.
Tí, ktorí v tomto smere podľahnú hlasu svojho rozumu, sa stanú materialistami a tomu prispôsobia celý svoj život s jeho hodnotovým zameraním. Ale to je žiaľ život premrhaný, pretože naše skutočné bytie ďaleko presahuje hranice matérie. Naše bytie siaha až do večnosti ríše Ducha, kde sa raz máme vrátiť. A vrátiť sa tam môžeme len vtedy, keď budeme kráčať cestou, ktorú nám ukazuje náš duch skrze cit. Rozum musí nasledovať tento smer a musí poslúchať hlas ducha a citu. Nie tak, ako je tomu dnes, že rozum je neobmedzeným vládcom nášho vnútorného života a to citovo duchovné je potlačené, alebo úplne zasypané.
Človek, ktorý si uvedomí tieto skutočnosti a chce sa stať človekom pravým, musí začať rozvíjať svoju citovú vnímavosť. Je to však problém, pretože v každom z nás má to rozumové prostredníctvom výchovy, školy, alebo zvyklostí prvé miesto.
To rozumové v nás je natoľko rozvinuté, že zastiera naše cítenie, znemožňuje nám ho vnímať a spochybňuje to, keď sa ním chceme riadiť. Rozum zámerne a zákerne vytvára okolo nášho citu neprekonateľnú hradbu, aby sme ho nevnímali, a aby nám mohol vládnuť len on sám. Aby z nás urobil rozumovo obmedzených ľudí, ktorí prežijú svoj život v materiálnej plytkosti a povrchnosti.
Existuje však spôsob a metóda, ako túto hradbu odstrániť. Ako sa znovu spojiť so svojim duchom a ako jasne vnímať jeho hlas citu. Tým spôsobom je dobré chcenie a konanie skutkov dobra!
Ak začneme v sebe trvalo prechovávať iba dobré chcenie a ak začneme v každej situácii konať iba dobro, rozumom zákerne vybudovaný múr, oddeľujúci nás od nášho ducha, sa začne pomaly stenčovať a my môžeme stále jasnejšie a jasnejšie vnímať hlas citu.
A napokon múr rozumu úplne padne a my sa staneme ľuďmi citu! Ľuďmi ducha, v ktorých je to citové na prvom mieste a to rozumové vykonáva jeho podnety. Takýmto spôsobom sa staneme pravými ľuďmi podľa Vôle Stvoriteľa, ktorí skrze cit a ducha nájdu spojenie so všetkým duchovným.
A to je duchovné znovuzrodenie! To je zrodenie sa v Duchu! To je odkrytie cesty k Bohu a k výšinám Ducha, kam nás bude to citové neomylne viesť. Stačí len načúvať v sebe a kráčať cestou citu.
Takúto moc má a takéto ovocie prináša trvalé chcenie dobra, ako i konanie činov dobra v každej situácii. Držme sa toho a nájdeme pravý život. Život Ducha! Život duchovný, ktorý obstojí v Súde.
v spolupráci s » smeromkzivotu.blogspot.com/...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
Tu je inak dobre vidieť že krestanstvo a budhizmus majú v jadre dosť spoločného. Stačí boha vymeniť za vyššie ja. Diabla za konštrukty ega a podobne. Tiež sa prestať na boha pozerať ako na typ autority ktorá trestá... To je podla mna nejaka manipulácia textov a informácií ľudmi. Čo myslíte? @vreskot000 @protiuder22
@abstraktdepres
The man of Tao remains unknown.
Perfect virtue produces nothing.
'No-self' is 'True-self'.
And the greatest man is Nobody.
- Chuang Tzu
The man of Tao remains unknown.
Perfect virtue produces nothing.
'No-self' is 'True-self'.
And the greatest man is Nobody.
- Chuang Tzu
@abstraktdepres To, čím som ja a čím si ty a čím je toto všetko, je bližšie než tvoj vlastný dych. Bližšie než akékoľvek "ja", nižšie alebo vyššie. Bližšie než akákoľvek viera alebo filozofia. Nikdy to nemôže byť ďaleko, ale môže sa to tak iba zdať, pretože neexistuje nič mimo Toho. Nemožno do toho vstúpiť, lebo si nikdy nikam neodišiel.
Napíš svoj komentár