Takto, nebojte sa, prezidentom Birdzu, aj poslancami Birdzu ostávam ja, to je jasné. Ale v mojich štyridsiatich siedmych rokoch začínam chápať, že virtuálny svet je síce hlavným a najdôležitejším svetom, ktorý existuje, ale potom je tu ešte aj druhotný svet, takzvaný svet fyzický.
V mojich tridsiatich piatich rokoch...
(môj vek, čo je zjavné z textu, bol počítačovo zmenený pomocou AI, v rámci zachovania anonymity môjho bydliska. Niekto by mohol prísť na to, že bývam v domove dôchodcov, alebo ak mám 100+ rokov tak na Okinawe).
...začínam chápať, že bezohľadnosť nekoreluje s hlúposťou až tak veľmi ako som si myslel. Kedysi som mal takú predstavu, že bezohľadní ľudia (často označovaní ako zlí ľudia) sú spravidla hlúpi. A stále si myslím, že istá korelácia tam je, len nie je zdá až taká významná. Myslel som si napríklad, že mafiáni a kriminálnici sú hlúpi. Kto normálny by sa chcel živiť každodenným ničením životov iných?
Ale pozeral som nejaké dokumenty o našej mafii a ľudoch z politiky a podnikania, ktorí s ňou boli spojení, a veľa týchto ľudí bolo dosť šikovných a nadpriemerne inteligentných. Mnohí mali aj vlastné legálne firmy, niektoré dosť prosperujúce. Hlavne ľudia, ktorí boli len napojení na mafiu. A mnohí dosiahli aj významné pozície v štáte.
Alebo ako nedávno v médiách spomínaný Ara Báči. Na pohľad nepôsobí ako nejaký veľký kockáč, ale hej, ten chlapík dokázal riadiť motorkársky gang v Nemecku a to celé zatiaľ čo bol vyhostený do Turecka. Ponechám na osobnom hodnotení každého, či je to prejav inteligencie, ale za seba poviem, že ja by som z Turecka motorkársky gang neuriadil. Motorky by sa nám pokazili. V lepšom prípade. Akože úprimne? Môžem hovoriť narovinu? Ja by som neuriadil motorkársky gang ani tu na slovensku. Akože môžem niečo povedať už úplne otvorene? Ja by som neuriadil ani motorku, nemám na ňu vodičák. Mám vo vodičáku 50ccm, možno babetársky gang by som uriadil, ale skúste vytrhnúť bankomat zo steny na babete. To by nedokázal ani Ara Báči.
Akurát si tu ku mne neďaleko prisadli vrany. Tie sú vraj tiež inteligentné. Vybrali si z na zemi z pohodeného vrecka McDonalds krabičky od jedla a niečo tam vyzobávajú. Aj to je metaforický obraz dnešnej doby, keď inteligentní ľudia pracujú v McDonalde! Možno aj tie vrany robia donášku. Ale lepšie tak. Možno mi vyďobú oči, ale aspoň ma neprejdú na kolobežke idúcej 200km/h po chodníku. Tu na východe kvôli tomu už aj chodci začali nosiť spätné zrkadlá a smerovky (zasa nie že by sa tu niekto unúval tie smerovky aj používať). Chodci tu pred sebou držia v rukách vytrhnutý kormaň z bicykla a na ňom majú tie späťáky.
V knihe o Indiánoch (či to mi rozprávala AI?, už sa mi to pletie) som sa zasa dočítal, že niektoré kmene zajatého nepriateľa týrali uprostred svojej "dediny". Ak dal najavo bolesť alebo prosil, tak nemali rešpekt. Ak ostal tvrdý , tak mali rešpekt. Ale zabili ich asi rovnako. Mali to ako kultúrne podujatie. Ale ani vtedajší belosi v tej knihe nevyznievajú o nič lepšie, ak vôbec lepšie. Boli to proste iné časy. Aj tak mi to prišlo zvláštne, že na obed niekoho utýrajú a potom sa akoby nič vrátia k svojim rodinám. Vlastne vraj niečo podobné sa dialo aj počas druhej svetovej vojny v koncentrákoch.
AI tvrdila, že indiáni brali toho zajatca ako dobytok. Akoby zabili kravu a potom deň pokračoval. A vlastne to celé dáva zmysel. Veď aj my, dnešní ľudia, utýrame zvieratá, najeme sa a potom ideme do spoločnosti.
Je to zvláštny pohľad na pôvod morálky. Lebo potom je morálka len vnímanie niekoho druhého ako súčasť svojej skupiny, pre rfektívnejšie fungovanie danej spoločnosti. Aj telo je vlastne taká dedina. Bunky nemôžu byť príliš sebecké, inak by umrelo celé telo. A tak sú voči iným bunkám vo svojom tele morálne a dbajú o ich dobro. Ale asi nie preto, že sa majú tak radi, ale preto, že nechcú samé umrieť. No ak príde iný zhluk buniek, napríklad indián zo susedného kmeňa, alebo krava na bitúnku, k ním už také láskavé byť nemusia, vlastne často ani nesmú.
Neviem, keby som mal deti, či by som ich učil ohľaduplnosti. Javí sa mi, že sa veľa vecí za poslednú dekádu a pol zmenilo. Neviem či je dobré mať ohľaduplnosť v prostredí, ktoré ju stratilo. Asi je to skôr nevýhoda. Alebo či sa oplatí snažiť sa vychádzať s ľudmi, ktorí o vychádzanie nemajú žiadny záujem.
Tam kde nie je ohľaduplnosť, prichádza súperenie. Vlastne čistá príroda. Pozeral som video o škrtiacich figovníkoch a iných hávediach. Vtáčik letáčik vyserie hovno hovienko na vrch stromu. Lenže v hovienku je...tram tram TRÁÁÁM, hororová hudba... semeno škrtiaceho fugovníka. A ten vyklíči a začne spúšťat výhonky smerom k zemi. Keď výhonky dosiahnu zem, zakorenia sa. Figovník škrtič naberá živiny a jeho výhonky hrubnú do podoby silných konárov okolo pôvodného stromu. Zároveň ťahá svoje listy nad listy pôvodného stromu a berie mu slnko. A počas niekoľkých dekád pôvodný strom uškrtí. A ostane len kmeň figovníka tvorený tými hrubými konármi po obvode a v ňom bútľavé miesto, kde stál hostiteľ. A aj o toto miesto začnú súperiť rôzne zvieratá a hmyz.
A tak si niektoré stromy vyvinuli šupajúcu sa kôru, na ktorej sa figovník neudrží, alebo maju tichú dohodu s mravcami, ktoré tento figovník v zárodku vykúšu preč. Figovníku je strom ukradnutý a stromu je ukradnutý figovník. Proste súperia. Dokonca aj Tarzanom preslávené liany sú nepriamo parazitické. Nemajú vlastný kmeň a tak sa vinú po cudzích stromoch, zaťažujú ich, kradnú im slnko. Strom v dažďovom pralese by som určite ohľaduplnosti neučil. A okrem toho, stromy sú veľmi zlí žiaci.
Ale na súperenie sa človek musí konštantne vyvíjať (ak odmietne prídu si po neho škrtiace figovníky!). Aj ja by som potreboval veľa schopností, ktoré nemám (a nie teraz nehovorím o riadení motorkárskeho gangu v zahraničí). A dokonca mnohé veci, ktoré by som potreboval, na tréning celkom dobre odpovedajú a rastú, ale..môžem ešte raz hovoriť úplne otvorene?... je to pomalé ako sračka. My žijeme v rýchlom svete živočíchov, kde sa väčšina vecí deje v minútach, hodinách, možno dňoch. Ale človek ako taký rastie cez dlhé roky a dekády. Na to čo potrebujete dnes bolo treba myslieť tak 5-10 rokov dozadu.
Niekedy, keď robím správnu vec, ukľudní ma, keď si predstavím, že som rastlina. V diaľke počujem zvesti o vraždiacich figovníkoch a nado mnou sa začínajú vypínať stromy ktoré mi kradnú slnko. No ako rastlina nemôžem zdvihnúť korene a utekať na lúku. Rastlina musí...rásť (preto je to rast-lina, dah!). Keď sa na negatívne veci okolo seba pozerám ako na rastliny, a na seba tiež, všetko začína dávať väčší zmysel. Pochopím, že ponáhľať sa nedá. Les sa nemôže ponáhľať. Ani negatívne veci nezvyknú prísť do života zo dňa na deň. Sú aj výnimky, ale dnešné starosti sú väčšinou zanedbané povinnosti spred desiatich rokov. Len okolo nás zvrchu pomaličky obrastajú až kým nedosiahnu pôdu a nezakorenia sa. A potom začína škrtenie.
Určitý kompas v radte nám poskytuje aj ... dam dam DÁM, hororová hudba ... hodina smrti. Práve teraz keď sa už už chystáš dočítať tento blog, ťa skláti nevysvetliteľná nevoľnosť. Za pár sekúnd sa zvezieš na zem ako zle pohodená mikina na stoličke a prchá z teba život. Obraz behom desiatich sekúnd potemnieva a tebe dochádza, že toto tu bolo všetko čo bolo a nič ďalšie už nikdy nebude. Zanechávaš tu veci presne tak ako práve sú a tvoj príbeh sa končí. A to čo ti príde počas tých desiatich sekúnd do mysle, to je smer, ktorým trebalo rásť.
Ale teraz už to je jedno, tvoje chladné telo odvážajú do smetiaka pred panelákom (aspoň tak sa to robí na východe) a na tvojej stoličke v tvojom byte bude onedlho sedávať niekto iný, kto ani nevie, že si existoval. A všetky starosti, ktoré si mal už nejestvujú. Pred minútou ti sľubovali, že ťa nikdy neopustia a budú ťa trýzniť až do konca vekov a zrazu si to behom niekoľkých sekúnd rozmysleli. Gratulujem, práve si zomrel.
Ale aby som to ukončil na pozitívnejšiu nôtu, konečne zasa viem spať. Pred týždňom som totiž dostal skvelý nápad. Nahradím všetku sladenú vodu čo pijem, pomarančovým džúsom Rauch Juice Bar. Pomerne čerstvý , len bleskovo pasterizovaný džús z chladničky. Čo by sa mohlo pokaziť? Akurát, že som toho džúsu pil liter a pol denne. A po pár dňoch, som stratil schopnosť spať. Nie, že som spal menej, ale nespal som vôbec. Akurát poobede sa mi úplne vyčerpanému na 2 hodiny podarilo zadriemať.
A tak som spravil, čo by spravil každý súdny človek. Šiel som za ChatGPT a pýtal sa ho či to môže byť tým džúsom. Uistil ma, že aj keď piť toľko džúsu je nezdravé, spánok mi to nepokazí. Akurát ak prehnane veľa cukru spôsobí cukrový crash, ktorý môže budiť, ale keďže predtým som pil sladenú vodu s toľkým istým cukrom tak to bude niečim iným.
A tak som spravil to čo by spravil každý súdny človek a trval som aj tak na svojom, že je to džúsom. Asi som bol presvedčivý, lebo po čase mi AI začala tvrdiť, že to bude tým džúsom. A AI sa nemôže mýliť. A tak som džús na jej radu vysadil. A dnes som sa konečne normálne vyspal. 48 hodín som čistý. Už nikdy sa k ovociu nevrátim! Viem, že to hovoria všetci a potom ich nájdu odpadnutých na záchode obklopených pomarančovými šupkami. Ale ja to myslím vážne. Mal som sa poučiť už keď som pozeral o tých figách, aké sú zákerné. Pomaranče nie sú o nič lepšie!
Takže ak sa niekedy budete pokúšať niekoho otráviť, stačí ak mu nenápadne do kávy prilejete 2 litre pomarančového džúsu. Každý deň po také 2 mesiace a je to vybavené.
Dobrú noc.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár