Od začiatku roka som chodil mrznúť na protesty.
Kamošov som nahovoril na pezinské trojkráľové preteky v orientačnom behu. Pre mňa to bola len druhá účasť na orienťáku a pre kamošov premiéra, takže sa nám na registrácii divili, keď sme povedali, že ideme do hlavnej kategórie. Cieľ sme splnili – nič sme nevynechali, stihli sme limit a neskončili sme poslední. Mali sme potom veľké reči o tom, ako pôjdeme aj do ďalších orienťákov, ale nič už z toho nebolo.
Nasledujúci víkend sme sa vybrali do túru Álp, premiérovo aj so snežnicami. Zo začiatku to bolo úplná zimná idylka, neskôr hotové zimné peklo. Čerstvo napadaný sneh nám zasypal trasu, náš postup sa spomalil a pri západe slnka sme sa ocitli v tak exponovanom teréne, že snežnice neboli nič platné a museli sme improvizovať. Na horskú chatu, kde sme nocovali, sme došli absolútne vysilení.
Ďalší víkend sme si dali túru spojenú s prenocovaním v Útulni Jozefa Maka. Žiaľ, zišla sa tam partie bezohľadných ľudí – ožratí tam vykrikovali, ich psy tam po sebe štekali... Nebola to príjemná noc.
Na narodeniny dvojdňová túrka s partiou a s prespaním na horskej chate.
Prvý marcový víkend sme strávili v Slovenskom raji. V ľudoprázdnych zamrznutých roklinách sme sa rozlúčili so zimou.
V polke marca sme šli pozrieť Budapešť. Odtiaľ sme sa vydali na dvojdňovú túru do Štúrova. Stretli sme tam minimum ľudí a prvé jarné kvety.
Začiatkom apríla som dal dokopy partiu pivopičov a vybrali sme sa na trojdňovú púť naprieč pivovarmi od Skalice po Břeclav. Posledný deň sa zhoršilo počasie a predčasne sme to ukončili v Přítlukoch. Aj tak sme ale nachodili slušných 75 km a navštívili 7 pivovarov / pivovarských krčiem.
Koncom mesiaca sme odleteli do Škótska, kde sme postupne navštívili BrewDog, Finnich Glen, Glasgow a Edinburgh. Hlavným cieľom bola West Highland Way – diaľková turistická trasa z Milngavie do Fort William. Bola to pre nás obrovská výzva, pretože ani jeden z nás predtým nešiel 7 dní vkuse s vyše 10-kilovým ruksakom, navyše (okrem 1 výnimky) nocujúc len v stane. Zvládli sme to, ja dokonca bez jediného otlaku. Raz som mal tráviace problémy, ale prezieravo som bral so sebou Hylak a ten zjavne pomohol. Pred odchodom som sa nechal oblbnúť dlhodobou predpoveďou a vzal ľahší spacák, takže keď sa ku koncu výraznejšie ochladilo (poslednú noc bolo 0 °C), musel som si v kempoch požičiavať spacákovú vložku. Výhodou takto skorého termínu bolo, že ešte neboli midges a ešte nebol problém s miestom v kempoch. Na mnohých miestach kvitol prútnatec, ktorý krásne prevoňal krajinu. Dve noci wild campingu nepotešili hygienu. Jedna noc v hosteli povzbudila ducha. Jedinou škvrnou na celej túre boli motokrosové preteky, ktoré sa konali na poslednom horskom úseku trasy – jazdili tam priamo popri nás a ja vážne nechápem, ako môže byť takto ohrozovaná bezpečnosť turistov a že vôbec taký rámus pustia do prírody. V cieli sme si dopriali normálne ubytko a na ôsmy deň som ešte vybehol na Ben Nevis – najvyššiu horu Británie. Bol to úplne úžasný výlet a radím ho do svojej top 3.
V máji som prihlásil 5 svojich pív do dvoch rôznych domovaričských súťaží. Získal som na nich 3 prvenstvá a jedno tretie miesto. Jedna z týchto výhier mi zabezpečila varenie piva v pivovare Kojetín. Navyše na domovaričskom festivale som čapoval ďalšie svoje pivo, ktoré sa tam stretlo s veľkým úspechom.
Na superfinále bratislavských kvízov istého kvízmajstra sme smolne skončili na 2. mieste. Na šifrovačke Brieždenie sme pohoreli.
V júni som súťažil s ďalšími dvoma pivami, tentokrát však bez úspechu.
Po niekoľkoročnej pauze som sa vrátil na Trnavskú stovku, aby som viedol dvoch nováčikov. Mali sme slabšie tempo a po silnom daždi sme to v polovici ukončili, pretože pred nami bol náročný terén a my by sme sa museli silno hecnúť, aby sme ďalší checkpoint vôbec stihli. Škoda, lebo sa tým ukončila moja stopercentná úspešnosť.
Koncom mesiaca sme sa s paritou vybrali na chatu na Martinské hole, tak som neváhal oprášiť ferratový set.
Potom sa mi zacnelo za nocovaním v stane, tak sme len tak šli na noc na Čermákovu lúku.
Šifrovačku Suši sme už aspoň dokončili. Dokonca sme sa dlho držali aj v prvej polovici poradia, no záver sme úplne pobabrali a prepadli sa.
Mojím jediným hudobným festivalom tento rok bola Beseda u Bigbítu, na ktorej sa mi najviac páčilo to, že sa konala v topoľovom háji, za ktorým tiekol potom, v ktorom sa dalo kúpať.
V auguste sme zavárali uhorky a niet nad to, spraviť si ich pekne po svojom. Doteraz ich niekedy len tak vyjedám.
Kamoš si vymyslel týždňový roadtrip po Faerských ostrovoch a pošťastilo sa mi miesto v aute. Prvé lietadlo malo technické problémy, pre ktoré nemohlo pristať na tamojšom krátkom letisku, takže sme sa vrátili do Kodane. Druhé lietadlo to už zvládlo, o žiadny program sme neprišli a museli nám každému vyplatiť 250 €. Kochali sme sa tam brutálnymi výhľadmi, vyšli sme na najvyšší vrch, vychytali sme parádnu plavbu loďou pomedzi útesy, navštívili sme dva pivovary a náhodou sme sa ocitli aj pri hrobe Jamesa Bonda. Najkrajšia túra bola Saksuj – Tjørnuvík.
Začiatkom septembra nadišiel čas na môj narodeninový darček – koncert Sigur Rós s orchestrom v Prahe. Bol som na nich tretíkrát, ale tento výber pesničiek, respektíve ich veľmi jemné prevedenie, som nedokázal doceniť.
Nasledoval Cinematik, na ktorom som videl viacero dobrých filmov a príjemne som si oddýchol. Jeden z dní som ale vynechal, aby som sa zúčastnil terénnej hry Šrégom. Zo začiatku sa nám nedarilo, poblúdili sme, skončili sme v húštine a v živote som nebol taký doškriabaný. Potom sme ale chytili druhý dych a začali dobiehať ostatných. Žiaľ, pre zavádzajúcu formuláciu v pravidlách sme skončili predčasne, no aj tak sme sa neumiestnili až tak zle.
Tento rok som prvýkrát dostal pozvánku na párty pre dobrovoľníkov a podporovateľov Vagusu. Občas robím kvízy pre ich klientov v dennom centre Domec, ale za dobrovoľníka som sa nepovažoval, takže to bola pre mňa pocta. Spoznal som tam veľmi milých ľudí a dohodli sme, že zorganizujem kvíz pre verejnosť, z ktorého celé vyzbierané dobrovoľné vstupné pôjde Vagusu. Prizval som ďalších kvízmajstrov – väčšina z nich neváhala ani chvíľu a zapojila sa. Ľudia nám dali vyše 560 € a ďalších 65 € išlo z bazáru oblečenia, ktorý organizoval podnik. Vyšlo to naozaj krásne a pre mňa osobne je to najkrajšia udalosť roka.
Nešlo o prvý benefičný kvíz, už tento rok som predtým spoluorganizoval dva – najprv na pomoc Ukrajine, potom pre občianske združenie Psychiatria nie je na hlavu. Na nich sa však nepodarilo vyzbierať až takúto vysokú sumu.
Ale späť k časovej osi. Začiatkom októbra som zavítal do Brna, aby som sa zoznámil so sládkom z Kojetína a spoločne sme prebrali, čo a kedy navaríme.
Pokračovali sme do Znojma, odkiaľ sme vyrazili na dvojdňovú túru naprieč národným párkom Podýjí. Stretli sme tam minimum ľudí a bolo to veľmi príjemné.
V októbri sme mali naplánované aj prenocovanie na Chate pod Borišovom. Vybrali sme sa tam po výdatných dažďoch a terén bol taký zlý, že sme tam jednoducho nedošli. To mi pripomínam, že si musím ručne oprať ten zablatený ruksak.
Po takmer dvoch rokoch rozchod, ale o tom sa tu rozpisovať nebudem.
Druhý novembrový víkend sa mi ešte pošťastilo vyjsť do Álp a užiť si tam poslednú jesennú túru a prvé tohtosezónne sneženie.
V druhej polke mesiaca konečne nadišiel čas varenia piva v Kojetíne. Sládok aj jeho kolegovia boli maximálne zlatí a celé to bol jeden parádny zážitok. Len to pivo vyšlo trochu slabšie a trochu horkejšie, takže teraz čakáme, kým to zjemnie a potom ho dostanete kade-tade po Česku, ale aj na Slovensku. Takže keď potom niekde natrafíte na pivo White IPA 14° s drozdom v logu, dajte si ho a napíšte mi, ako vám chutilo
Cestu cez Brno som využil na to, aby som tam odovzdal svoje pivá do ďalšej súťaže, z ktorej vyplynulo jedno druhé miesto.
Hneď nasledujúci deň sa trepal do Prievidze, aby sme na finále Majstrovstiev Slovenska v pubkvíze obsadili 15. miesto z 32. Trochu sme si teda oproti vlaňajšku polepšili.
Konsolidačné prepúšťanie ma minulo, ale pracovné sťahovanie do menšieho priestoru nie. Práce je veľa a motivácie stále menej a menej.
December bol najmä o stretávaní sa s priateľmi, za čo som veľmi vďačný. Vianoce som strávil osamote, ale veľmi to neprežívam. Ja sa z týchto voľných dní vždy teším, lebo mám pokoj a môžem sa venovať veciam, kto cez rok stále len odkladám.
Dnes večer robím ešte jeden kvíz – celkovo to bude môj 52. za tento rok (vrátane spoluorganizovaných). Potom ma čaká prvá návšteva otca na onkológii. A napokon Silvester, ktorý mi je ukradnutý, ale snáď vyjde aspoň tá dohodnutá túrka cez deň, lebo mám zo seba hrozný pocit, že sa vôbec nehýbem.
Na budúci rok mám, ako inak, smelé plány. Len neviem, ako do nich zmestiť aj nejaký oddych, tak ich možno budem musieť zredukovať. A možno práve o tom bude môj ďalší príspevok do blogu.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár