O narodeni a smrti a o tom medzi tym.

Znova sa to stalo. Znova mi iba - ako vzdy - zazvonil telefon a od tej minuty uz bolo vsetko inak. Zomrel. Zasa. Bang, tresk, neodvratnost vo svojej absolutne absolutnej podobe. Som clovek, co by vzdy so vsetkym, co povazuje za problem chcel nieco urobit. A smrt? Tam nezmozem NIC, nothing, nichts, nada. Proste koniec. Uz nikdy. 

Musim povedat, ze az teraz vidim, akou neskutocnou cestou som za tych 9 rokov, odkedy sa ma prvykrat bytostne dotkla smrt, presla. Ked som sa znova ocitla v byte, kde bola mrtvola, uz som vedela co musim urobit. Samozrejme to neboli porovnatelne situacie, ale aj tak. Nechcela som odvratit tvar od smrti. Sedela som v zhasnutej izbe, s mrtvolou po ozivovani na zemi, drzala som ju za tu neskutocne studenu ruku a iba som revala. Tie slzy boli ako zarezy nozom, kazda jedna. Ale bolo v nich aj nieco brutalne ludske, nieco co cloveku pomoze pochopit narodenie, smrt, a to nieco krehke medzi tym, co sa vola zivot.

Napisala som smutocnu rec a na pohrebe som ju aj sama osobne precitala. Nebola o tom co studoval, kde pracoval alebo ake mal konicky. Bola osobna a hlas sa mi v nej podlomil velakrat. A po pohrebe a kare zostalo znova len ticho a dalsi, normalny, "nicim nezmeneny" zivot. Preco sa svet nezastavi, ked on tu uz nie je? - pytam sa. Co ostava po ludoch, ktori zomreli? Ako ich zanechat vo svojom zivote, ale zaroven sa pohnut dalej? Ako sa zmierit s tym, ze cely zvysok mojho zivota uz bude navzdy bez nich?

Na jesen tohto roku to budu 4 roky, co chodim na terapiu. Bolo to to najlepsie, co som pre seba - po studiu cybersecurity - urobila. Mam v sebe konecne poriadok. Nepisala som tu o tom vela, kazdopadne moje vztahove blogy tu svojho casu celkom ficali, no az v 30tke sa mi podarilo dostat do skutocne poriadneho vztahoveho pruseru. To, o com som tu pisala predtym, bol iba slaby odvar. Spatne mozem rozhodne vyhlasit, ze to, co som zazila bolo do urcitej miery psychicke partnerske nasilie. Manipulacia, natlak, trestanie, odmenovanie a nakoniec po dlhsom case grandiozne finale, ktore si necham pre seba. Pan je dnes zenaty a ja, ked si na to spomeniem, nemozem uverit, ze ta zena bola tak slepa. Vsetky dokazy som jej dala. Ale chapem to sama na sebe, pokial je clovek oblbnuty, nepomoze nic. Len so zenskeho sucitu verim, ze raz nebude plakat niekde sama s detmi. Tento pribeh sa pre mna totalne uzavrel, a je mi uplne jedno, ako pre nich skonci.

Po nejakom case prisiel T.  Keby som sa mala s vtipom pozriet na svoj zivot, tak NIKDY by som nepovedala, ze ON, ten ktory bol niekedy mojim kolegom a iba nahodne nas spojila praca, mi v zivote toho tolko da. T. bol pre mna dovtedy absolutne nepredstavitelna korektivna skusenost. S nim to bolo/je vzdy vsetko tak ciste. Jeho jasne nazory, dlhe debaty, respektovanie odlisnosti, ziadne zhadzovanie, bezpecie, vynikajuci sex. S T. som objavila svoju sexualitu, podstatu respektu k sebe samej a suhlasu az do spiku kosti. Mimochodom, najsexy vec ktoru kto (T.) kedy pri mne v sexe urobil, bolo, ze sa ma jasne spytal, ci moze. Aj napriek tomu, ze T. je v sexe vylozene dominantny, bol to prejav respektu, aky mi dovtedy ziaden muz nedal a navzdy si to zapamatam a ponesiem so sebou. Aj nas kultivovany "rozchod". Bol to prvy muz, ktoremu som aj "po rozchode" podakovala za to, aky je. Stale sa bavime a ja som rada, ze ho mam.

No a teraz, po nieco vyse dvoch rokoch, sa do mojho zivota konecne dostal niekto, koho by som asi rada nazyvala svojim partnerom. Vznika to pomaly a prirodzene a ja dufam, ze to takto pojde aj nadalej. Aj napriek vsetkemu som na lasku - a muzov - nikdy nezanevrela. Iba to chcelo zamakat na sebe a na svojich hraniciach a ocakavaniach.

Laska totiz nie je chyba v programe.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu