Vítajú ma nefunkčné otočné dvere a vedľa nich nápis "nekŕmte holuby". Nehovorte mi čo mám robiť, ste len stanica, nemáte žiadne zákonné práva niečo mi nariadzovať! Ak budem chcieť, trebárs si otvorím rovno v stanici pri bufete obchod s prosom. Bude sa volať Proso & Prosecco. Budem predávať krmivá pre holuby a víno pre bezdomovcov, aby ich tu prišlo čo najviac. Nezabudnite, Proso & Prosecco, teraz aj so zľavovým kódom ProsimSiProso500.
Pred stanicou ma víta sympatická rómka s deckom "dobrý deň mladý pán..."
"nie", odvetím jej v rámci šetrenia nášho spoločného času.
"Šak ne peniaze pýtam do piči more haló!", odvetí mi slušne. Haló haló čo sa staló hahaha. K Marilyn by si toto nedovolila.
Viem čo si hovoríte. Vajciar chodí autobusom, ako...ako nejaký...sedliak? Neodpoviem, lebo skôr než by som stihol, niekto by na mňa z davu i tak zakričal "Hej Vajciar, ešte ti z nohavíc trčí slama, ty sedliak, ty roľník jeden družstevný!" a prerušil moju odpoveď. Nedám im možnosť. Skántrim ju ešte v zárodku.
Ale takto. Mojej ceste predchádzala séria nešťastných udalostí, tvorená jednou udalosťou a to, že sa mi na aute dojebal senzor pri kolese.
A tak sa ocitám v servise. Už na parkovisku ma obreše obrovský strážny vlčiak. V podstate to je napoly vlčiak, napoly muž. (Ako vyzerá váš pes? Nó, meter osemdesiat, veľké zuby). Vymyslím si poviedku o svete, kde ľudia začali vo veľkom klonovať psi a geneticky upravili aj rastliny, aby mali psi hlavy a brechali. Takže brechali celé parky, polia, izbové kvety, lesy. A potom celé ľudstvo umrelo na mentálny kolaps a nedostatok spánku.
A tak v servise odovzdám kľúč od auta a tetka z pultom sa ma pýta , ktoré auto je moje. A ja že "tá červená mazda...", no šípim, moja intuícia priam kričí, že je treba niečo dodať. Asi niečo čo by jasne identifikovalo to auto ( Niečo ako kód, alebo séria číslic a písmen, Vajciar?) Po niekoľkých sekundách ticha a čakania tetka s úsmevom dodá "A špztku viete?". Bingo! To bolo to TO! To malé TO, čo stále chýba, keď niekm prídem.
(farba a typ aut boli pre účely zachovania anonymity zmenené. V skutočnosti jazdím na čiernom Rolls Royce, rok výroby 2028. Aspoň myslím, že to auto na mňa niekde v budúcnosti čaká.)
Čakám na autobus na zastávke sám. A potom prichádza vyvoňaná slečna, módne oháknutá. Podľa farebnej typológie ju tipujem na neskorú jeseň, horčica a banán. Banán určite, horčica neviem, možno len jedla hotdog a zabrýzgala sa. Ale pozerá pri chôdzi ma mobile videá a má napichané pery. Jej mozog je teda nenávratne poškodený. Odtrhnutá od sveta, pravdepodobne si myslí, že Tokio je hlavné mesto Japonska, alebo podobnú hlúposť. Pristaví sa na zastávke pri mne a o chvíľu na to už prichádza autobus. Nastupujeme, len my traja, náš malý trojčlenný tím. Ja, ona a láska, ktorá nikdy nemala byť.
V autobuse je voľných už len pár miest a tak si sadám dopredu s výhľadom na cestu, k mladej študentke, alebo brigádničke, alebo čo to je. Na ďalšej zastávke nastupuje mladý fešák, zrejme študent, alebo brigádnik(všetci mladí ľudia sú študenti, alebo brigádnici). Prejde dozadu a slušne sa niekoho spýta, či si môže prisadnúť. "Moja" študentka/brigádnička sa za ním začne obzerať. Určite si hovorí
"Tento tu grobian sa ma ani nespýtal či si môže prisadnúť. Len sa tu na mňa natlačil a zavrčal ´ukáž mi to stehno gŕŕŕ´a začal ma chytať!". Autobus prechádza okolo robotníkov, čo pokldajú asfalt.
Nie je to pravda! Nerád sedím pri ľuďoch. Nechytal som ju za stehno (,vaša ctihodnosť, vy mi musíte veriť). A okrem toho, nerád naväzujem konverzácie s cudzími (ak rátame chytanie za stehno za konverzáciu). Čo by som im aj tak povedal?
"Fajčíš haš?....čo?
"Nie"
"Aha, lejú asfalt....čo?...hmm?"
"Áno lejú"
"Vieš pri akej teplote sa topí asfalt?....čo?"
Na kruhovom objazde vodič stúpil prudko na brzdu, v tomto bode to už však so mnou ani nemyklo. Počas pár minút jazdy moje telo aj myseľ splynuli s autobusom, boli sme jeden organizmus. Snáď pol minútu tam haproval. Mikro plyn, mikro brzda. Mikro plyn, mikro brzda. Kruhové objazdy sú neľútostné. Nakoniec vyňuchal príhodný moment a stavil všetko na plyn! Mal som chuť pristúpiť k nemu, bol len dva kroky odo mňa, a začať mu pochvalne hladkať hlavu. Starký, dokázli sme to! Dokázali, sme dnu! Som na teba taký hrdý!
Ale žasnem aký má autobusár dobrý odhad na šírku svojho autobusu, obrubníky a prekážky míňa len o piaď. Ten človek, keby ste mu ukázali dve šnúrky...jedna by mala 20cm a druhá 20cm a jeden milimeter...tak vám povie "táto je dlhšia" a ukáže na 20,01cm šnúrku. Profík na svojom mieste. Dnes ani nie je ožratý.
Ešte míňame zopár zastávok posprejovaných nápismi "Reman". Zrejme to je pán tohto kraja. Páči sa mi to meno. Znie to ako re-man znovuzrodený muž.
Vchádzame do mesta a Študentka/brigádnička niečo nezreteľne zamumle. Fakt by to mohlo byť hocičo. Mohla povedať trebárs "Hodor". Ja ti nerozumiem keď mumleš, tvoje slová sa nedajú rozlúštiť, nerozprávaj na mňa graffiti. Ale dovtípim sa, že asi bude vystupovať a tak na jej Hodora reagujem uvoľnením miesta na priechod. Akurát keď sa pretíska, zrevem "ukáž mi to stehno, grrrr" a zdrapím ju!
Nie, moment, moment, takto sa to predsa nestalo. Ale to Hodor zamrmlala naozaj. A tak tu teraz stojím a čakám hodinu na ďalší autobus a vravím si "Vajciar, napíš blog! Rýchlejšie ti zbehne čas". Ale veď počkať, ja som ho už predsa napísal!
EDIT: No už sedím. Sadol som si rovno za vodiča. Vždy treba sedieť za vodičom, lebo v prípade nárazu to bude práve vaše telo, ktoré preletí telom autobusára a práve vašu kľúčnu kosť nájdu zaseknutú v jeho mozgu. Je to niečo ako pocta. Keď potom požiarnici vystrihávajú vaše telo, teda skôr telá, lebo to čo bolo predtým telo je teraz spojené už len kovovou týčou, ktorá ho rozpolila, môžete im z zamrmlať posledné slová "vždy seďte za vodičom! Vždy!". Ale môžete im zamumlať hoc aj Hodor, im je to aj tak jedno.
No a som na finálnej zastávke. Pôjdem domov pešo takže dnes zrejme zblízka stretnem toho suseda, čo vyzerá(rovnako ako jeho kamaráti) ako zmes neonácka a Duke Nukema z Wishu. Niekedy naňho zazerám, lebo má záľubu v psoch, ktoré zavrel do malých kotercov a vycvičil špeciálne, aby rušili nočný kľud. Ale úplne face to face zblízka som ho ešte nestretol. Aly myslím, že dnes je ten deň, lebo pracuje von. Ach už som zvedavý či ma fyzicky napadne. Ale kašľať na to, keď je človek taký starý ako ja, v istom bode sa mu zunuje predstierať, že debili nie sú debili.
Tak, milý čitateľ, dosiahli sme koniec blogu a hranice toho čo je možné opísať slovami. Naše cesty sa opät rozchádzajú. Vypni iž ten internet a podpor radšej svoje exekutívne funkcie maľovanými krížovkami, alebo trebárs aj prechádzkou pri ktorej si budeš hádzať skákalku. A ja pôjdem za "mojim" Duke Nukemom. Shake it, baby!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár