A tretí je Rytier siedmich kráľovstiev ("moment, tretí a siedmy? To mi nejak nevych...ahá už chápem, to siedmy je len názov"). Taký jednoduchý, dobrý človek, čo pláva so životom a nie proti nemu. A ten mu do cesty prihodí kamoša Egga. Nie toho čo spieva Eggo, Ryttmus, Annis, tri špinavé mená, ale malého holohlavého chlapca, ktorý Dunkovi úprimne fandí.
A ak sa vám to nezdá ako ceľká vec, skúste ísť do reálneho sveta a nájsť buď niekho, kto napriek ťažkým podmienkam a beznádeji nestratil dobro v srdci, alebo ešte ľahšia úloha, skúste nájsť niekoho, kto vám naozaj fandí.
Zaujímavejšie než samotné príbehy je však mechanizmus, cez ktorý ich vstrebávame. Mohlo by sa zdať, že príbeh človek vsiakne cez intelekt, alebo predstavivosťou. Tieto faltory asi tiež zohrávajú úlohu, no nie je to hlavný mechanizmus. Príbehy sa vstrebávajú cez empatiu.
To známe slovo, ktoré je tak často ospevované ako svätý grál dobrého človeka. No všetko sa dá preháňať.
"A teraz v našej show, rodičia zavraždeného chlapca stretnú vraha svojho syna a odpustia mu."
Obecenstvo tlieska. Aké šľachetné.
Ake nejdem sa stavať proti empatii v tomto zmysle. Empatia je podľa mňa do veľmi veľkej miery dobrá a nevyhnutná vec. Veď čo sa stane, keď spoločnosť ako celok stratí značnú časť empatie, to uvidíme v nasledujúcich rokoch zrejme naživo. Načo by to vyratúval Vajciar, keď to za neho vyráta sám vesmír.
No zaujala ma práve menej spomínaná kvalita empatie. A to schopnosť vstrebávať príbehy. Ako sa to ale dá vidieť?
Modlitby a zrejme aj meditácia posilňuje schopnosť empatie. Ono tých nástrojov je určite viac, ale ostanem pri svojej skúsenosti. Po modlitbách, alebo meditácii sa človek cíti inak. Akoby viac vnímavý. Dlho som nevedel presne prstom ukázať na to, čo táto vnímavosť obnáša. No všimol som si, že v takomto vnímavom stave si zrazu beriem ponaučenie skoro z hocičoho.
Môže to byť aj hlúpy slovenský seriál, alebo trebárs postava na billboarde, reklama, bezďák, ktorý si opýta cigu. Môže to byť film, ktorý som videl milionkrát a zrazu v ňom postrehnem niečo nové. Stále sa mi pri tom tislo do mysle to asi budhistické príslovie, že "keď je žiak pripravený, učiteľ sa objaví". A nemusí to byť veľký, život obracajúci moment, ako keď Rockymu Apollo Creed povie, že neexistuje zajtrajšok a premení tým Rockyho z vykadenej kôpky hnoja na prvotriedneho pästiara.
A tak si pozriem rytiersky súboj vo filme, ale neobdivujem ako pekne je spracovaný, zrazu som na chvíľku aspoň na 5% na bojisku a premýšľam čo do všetkých jebákov sveta to museli byť za ľudia, že niekto na nich vytiahol sekeru a oni sa neotočili a nenastúpili na prvý vlak do svojho hradu.
Akože vážne, keby na mňa stokilový, celý život trénovaný vojak v plnom brnení vytiahne sekeru, už tam nie som. Proste tam nie som. Kým sekera vyletí do vzduchu a zalesine sa na pozadí modrej oblohy, už tam nie som. Som niekde preč a preč znamená hocikde inde než tam.
Alebo jebať na to, keby na mňa spitý Jožko v krčme vytiahol sekeru, už tam nie som. Nemám tam čo robiť. No bussiness. Akože nič proti Jožkovi, super chlapík, ale viete aký je keď sa opije.
Ako rozdielne museli myslieť takí ľudia, hlavne tí čo tam šli dobrovoľne.
Alebo som dlho nechápal batmana. Kde bolo jokerovi v podstate jedno či ho batman zabije. Stále som si vravel, že čo to je za nezmysel. Lenže časom mi došlo, že joker je z tohto pohľadu skutočná postava. Je to snaha mysle nakaziť svojim obsahom inú myseľ.
Na internete je to úplne zjavné, to ani nebudem opisovať. Ale deje sa to aj v realite. Keď prídu degeneráti na verejnosť, ich mysle sú vypražené neustálym internetom a hudbou. Nedokážu byť v tichu. Lenže to mysli nestačí. Ona nechce trpieť sama. A tak si nepustia hudbu a videá na slúchatká. Pusti si ich na plné pecky. A ak nemajú hudbu, začnú proste vrieskať. Alebo si kúpia strieľajúci výfuk na auto. Ak je myseľ vyrušená, pokúsi sa to preniesť na ostatných. Niečo ako tí voloo voloo mnísi v age of empires, ktorí jednotky nezabíjajú, ale konvertujú na svoju farbu.
Joker bol aj vojak a presadzoval si svoje násilím, ale bol aj "mních", ktorý našiel potešenie v konverzii mysle na svoju farbu.
Veď po reálny príklad netreba ísť ďaleko. Stačí keď si k stolu prisadne niekto nasraný. Môžete si byť istý, že svoju nervozitu si nenechá pre seba. A hoc aj by nič nepovedal, atmosféra pri stole sa razom zmení. Mal som tú česť chodievať von s partiou, kde chodil aj chorobný žiarlivec a jeho ex-ka. Vždy keď prišiel, niekto rozsypal po podlahe vaječné škrupinky a od vtedy po nich musel človek chodiť.
Empatia z pohľadu vstrebávania príbehov však podľa mňa nie je len o ľuďoch a zvieratách. A toto je zvláštne. Pretože identifikovať sa dá aj s neživou vecou, alebo systémom, princípom. Kľudný človek sa prechádza a vidí zpadať slnko poza červenofialové mraky a zrazu sa identifikuje so Zemou. Vníma, že stojí na obrovskej skale, alebo skôr akváriu letiacom priestorom.
Alebo sa zhľadí na domčeky na neďalekom kopci a už tam nevidí dedinku Vajciarovce nad Alojzovcami. Predtým sa identifikoval s názvom a pojmom dedina, počtom obyvateľou, opisným konceptom dediny. No teraz to vníma viac organicky. Pred ním sú dve entity. Jedna je kopa zeminy (ľudovo nazývaná tiež kopec) a druhá je systém. Systém domov a pod domami sa tiahnu potrubia a internety a elektriky a prúdia do domov. A ľudia z domov prúdia do mesta a naspäť, posielajú smsky a statusy na birdz cez zem, alebo cez oblohu a dostávajú odpovede, alebo na dnešnom internete možno ani nedostávajú. Je to ako živý organizmus, v ktorom sú bunky a prúdi krv.
Lenže to čo tam vidíme, závisí od toho s čím sa identifikujeme, do čoho vložíme svoje centrum pozornosti. Ak je empatia nízko, dedina je stále len mŕtvy objekt, ktorý vnímame cez opisnú logiku a svoje potreby. Má názov. Polohu na mape. Je tam zastávka, ak ju potrebujeme. Krčma ak sme smädní. Môžeme tam kúpiť dom?
Nejdem preferovať žiaden pohľad, každý má svoje špecifiká. Aj na človeka sa dá pozerať ako na objekt. Vyrába to a to, poskytuje služby také a také, môže mi pomôcť v tom a tom. Ale dá sa pozrieť aj hlbšie, vidieť mu viac do duše. Lenže takýto vhľad sa nerobí napriamo, že o tom premýšľame, ale pasívne cez empatiu, vnímaním.
Nedostatok empatie vedie často k nepravdivým presvedčeniam. Napríklad keď niekto zdravý číta knihu o koncentrákoch a druhej veľkej vojne, z pohľadu nemecka, vžíva sa prirodzene do pozície človeka, ktorý by sa určite postavil na správnu stranu a určite by pomáhal a kul by aspoň potajme pikle proti náckom. Lenže pravda je taká, že v realite nie je ľahké urobiť správnu vec.
Alebo keby kameňovali tú ženu ako v biblii. Kto je bez viny, nech prvý hodí kameňom. Ale aké ťažké je v skutočnosti postaviť sa pred rozzúrený dav s kameňmi a povedať to čo povedal Ježiš
"Počkajte decká!"
Pch, že kameňovať. Veď vám ani nemusí ísť o život. Čo takto nabudúce len v práci, ak viete, že kolegovia majú v nejakej citlivej téme opačný názor a sú ochotní ho horlivo obhajovať. Čo takto postaviť sa a povedať napriamo ten svoj? Čo takto vyjadriť sa k vyšinutému šéfovi? Hej, veď vás ani neukameňujú, úplne prinajhoršom prídete o prácu.
Lenže to je tá deformácia, ktorá sa deje ak "čítame" príbeh s nedostatkom empatie. Situácia sa javí jasná a jednoduchá. "Keby som tam bol ja...". Lenže aj malé veci, v reálnom svete, sú ťažké. Často nám to v príbehu z druhej ruky unikne. A preto netreba čítať len s porozumením. Treba čítať s epatiou.
Identifikáciu sa s objektom je možné ľahko vidieť aj pri niektorých odborníkoch. Ak bežnému človeku ukážem obraz, na ktorom sú niektoré časti odfláknuté, možno si to ani nevšimne. Trénovanejší človek si vedomo všimne chyby a poukáže na nich. Ale ak ukážem ten obraz pravému majstrovi, je možné, že sa z neho dogrcia. Že to vezme osobne. Lebo to s čím sa identifikujeme, to bránime, lebo je to, niekedy nachvíľu, niekedy natrvalo, súčasť nás samých.
Veď Vladimir Kramnik kedysi povedal zaujímavú vec. Že nemá rád, keď jeho súper urobí zlý, škaredý ťah. Pretože to zničí eleganciu a krásu hry. Síce to zvýši jeho šancu na výhru, ale pozícia na šachovnici je zrazu ohyzdná. Niekto vzal jeho obľúbenú hru a sprznil ju. Ten hajzel vyjebaný! Dobre, to už nepovedal. Ale dogrcal sa z toho naisto aj tak.
A čo som tým všetkým chcel povedať? Že je potrebné kúpiť si armádu do Warhammeru a vymaľovať ju. Ak si vezmete len jediné ponaučenie z tohto blogu, je to práve to. Že každý potrebuje svoju armádu do Warhammeru. Nezabudnite použiť zľavový kód VajciarVajciarVystrčRožky500.
Tak. Dohovoril som. Ak nájdete nejaký text za týmto posledným odsekom, pridali ho tam hackeri! Potom tento blog bol hacknutý! Checksum nesedí.
===========
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár