Váčšina ostáva na povrchu s nejakými všeobecnými radami ako zlepšiť svoj život. Veď je toho teraz plný internet a všetko sú to aj tak sračky čo akurát ničia pozornosť a reklamy vo videách vám opália pokožku na tvári, že vyzeráte akoby vaša tvár bola na dovolenke v Turecku.
A knihy, ktoré idú do hľbky sú zasa písané veľmi jednostranne, jednorozmerne. Pre kresťanov je odpoveď na všetko láska, aj keď často tak sami nežijú. Jogín vám zasa povie, že odpoveď na všetko je stíchnuť a pozorovať. A nemýli sa. Aspoň nie celkom. Ale aj tak, aplikovať takúto radu je...obtiažne. Akoby som videl schému na stavbu jadrového reaktora a pod ním je bez ďalšieho vysvetľovania napísané len "a teraz sa môžete dať do roboty".
Budhisti vám napíšu o neubližovaní, ale potom zatvoríte knihu a stretnete reálnych ľudí, alebo vás napadne roj komárov. A tak ich rozpučíte, akoby to boli banány zabudnuté v Tesco taške (myslím tie komáre, nie ľudí).
A pritom mám rád tie knihy. Joko Beck, Jiddu Krishnamurti, alebo trebárs aj Denníček Svátej Faustíny.
Problém je, že v knihe znie všetko inak. Môžete čítať o sériovom vrahovi čo ošúpe svoje obete z kože ako jabľčka, ale keby to človek videl naživo, tak si môže naisto rezervovať psychoterapiu na ďalších 20 rokov.
Pretože to čo je reálne je reálne a to čo je napísane je...napísané. No, zasa som vymyslel múdro. Ale vážne, veci sú proste iné, než sú, keď sa o nich hovorí. Ak opíšem most, ktorý pred sebou teraz vidím, aj tak musím vynechať 99 percent detailov a most, ktorý si čitateľ predstaví je úplne iný most.
Ale i tak ho opíšem. Na moste tancujú holé plážové volejbalistky, chytajú prvé slnko a cupitajú po mostnej konštrukcii veselo a ľahučko ako keď na zamatovú prikrívku odpľujete šupku zo slnečnicového semienka. Na nosníkoch sú nasprejované nápisy "Most Alojza Vajciara, patróna tohto mesta". Nie, nesprejoval som ich ja, dal ich tam nasprejovať ešte starosta Rudolf Schuster na moju počesť. Veľmi ho tešilo, že žijem tu na východe. Bohužiaľ oveľa viac, než rovnaký fakt teší mňa.
A tak sa celá dôležitá správa, pri písaní skomolí a zmutuje do nerozpoznateľnej podoby. Napríklad ak chcem prestať fajčiť, je proste treba prestať fajčiť a kto neprestane je hlupák. Mnoho ľudí má tento názor a možno sa ani úplne nemýlia. Ale predsalen je zjavné, že všetko je úplne inak, lebo potom by naozaj nefajčil nikto. Všetci by proste prestali. A ľudia by sa prestali aj kurviť sa, prežierať sa sračkami, robiť si zle a všetci by boli vegáni a tancovali by sme veselo holí pri východe slnka.
Ale takto to zjavne nefunguje. No občas, keď čítam/počúvam knihu, cítim, že ma zasiahne. Cítim to len nepriamo, na správaní. Napríklad, keď si prečítate knihu o zdravej výžive, je veľmi pravdepodobné, že aspoň na nejaký čas, aspoň v malom množstve si dáte niečo zdravé pod zub, aj keď BY STE TO NORMÁLNE NEUROBILI. Myslím, že práve to je dobré merítko zásahu. Keď začneme robiť niečo, čo by sme normálne neurobili.
A často sa to stáva dokonca aj keď človek medituje, alebo je proste vnútorne tichšie. Napríklad ja som to mával po meditácii, že som sa v obchode začal vyprávať s predavačkou a hovorím si "to je divné, veď ja sa nikdy nevyprávam s predavačkami, nemám rád small talk". A predsa sa mi to zrazu zdalo prirodzené. Neplánoval som: "v rámci sebarozvoja sa musím viac rozprávať s predavačkami!".
Ale niečo v tom tichu ma niekde zasiahlo. Alebo keď som počúval knihu proti fajčeniu, mnoho hodín každý deň. Neplánoval som to, vedel som že nedokážem prestať a tak som len čítal. A zrazu som mal silnú potrebu prestať. Bol to pocit, akoby to prišlo odnikiaľ, akoby to s knihou ani nesúviselo. Ale nepriamo som vedel, že je to ňou a vtedy som aj prestal. Na istý čas.
To mi obvykle chýba v knihách. Ten zásah. A problém je, že zásah neprichádza zo zjavného miesta. Niekedy môžem čítať o nefajčení, alebo afirmovať a fajčím ešte viac. Veci v mysli musia byť vnútorne veľmi zložito poprepájané, ako spleť káblov v serverovni kde pracuje chlapík trpiaci epilepsiou. Gundže a klbká káblov všade po zemi, aj po stenách, vyzerá to tam akoby sa tam vygrcal robot.
Ďalšia vec silne ovplyvňujúca človeka sú malé veci. Napríklad o chvíľku idem domov a zrejme stretnem suseda, ktorého z duše neznášam. Je to ten typ, ktorý vyzerá ako Duke Nukem z Wishu. Potetovaný, napoly nabitý, lebo vek mu už uberá zo steroidového svalstva, ktoré kedysi mával, slnečné okuliare, stále chodí naširoko ako strážnik celého sveta. Samozrejme má BMWčko s custom špztkou. A chce sa mi ísť domov o čosi menej. A do toho poranený kocúr, o ktorého sa treba starať (a nie, ten kocúr nechápe, že sa o ňho starám, z jeho pohľadu to je, že som ho uniesol a držím ho v dome proti jeho vôli a plastový kužeľ mu dávam na krk pre moje zvrátene perverzné potešenie). A chce sa mi ísť domov zasa o čosi menej.
A takéto maličkosti sa zbierajú a naakumulujú sa do kritického množstva, ktoré človeka tiež zasiahne. A je to významné, lebo to že si na beh obujete topánky, ktoré nemáte radi vás nakoniec slamku po slamke môže odradiť od behu. Skľbi sa to so psami čo na vás agresívne brešú, keď míňate ich dom a nikto si dokonca nevšimol, že ste schudli 3 kilá. A zrazu nebeháte. Malé veci hýbu svetom.
Malé negatívne veci sú ako mikroknihy, ktoré nechcete čítať, ale ktoré vám nanútia ako alkohol na oslave narodenín. A nad mnohými z nich človek nemá kontrolu.
Pozitívne ma zasahujú zasa kresťanské modlitby. Je to zvláštne, pretože verím v Boha, ale nie som kresťan. Ale sú to silné texty. To je jedno z mála miest, kde je zásah taký silný, že sa takmer dá pocítiť priamo. Myseľ sa hýbe a niečo sa v nej premieľa ako ked črevá škvŕkajú po výdatnom obede. Dosť mi pomohli vyriešiť isté problémy, ktorých riešenie som si sám nevedel dať dokopy.
A nakoniec tu máme opak modlitieb a meditácie, ktorý zasahuje negatívne a to je internet. Prebytok údajov v rozsekanej forme doručuje do mysle nové a nové príbehy. Ja to volám, že to otvára nové vlákna, ako programy. Za pol hodinu an youtube, alebo hoci aj novinovej e-stránke presýtenej obrázkami, nesúvislým textom a reklamami, viete otvoriť aj 60 nových vláken. Nedokončené vlákna aj po zatvorení stránky hrajú v hlave ako pesnička, ktorá tam uviazla a myseľ sa snaží nejak ich spracovať a zaradiť ich. A nedokáže to. A časom sa to akumuluje. Kľudne roky. A potom z toho vzniká...to čo vidíme naokolo. Šialenstvo. Ľuďom to nespravilo dobre. A mne tiež nie.
Otázka teda znie, ako ďalej, pán predseda vlády? Nie, nejdem písať o Vladimírovi Mečiarovi, na to tu máme iných odborníkov. A odpoveď znie, neviem. Podľa mňa asi nikto nevie. Nevedia a píšu knihy o sebarozvoji. A ja tiež neviem a píšem tento blog. Ale možno to je nakoniec veľmi jednoduché, ako veci vo svojej podstate obvykle bývajú.
Kŕmiť myseľ a zatvárať vlákna. A neotvárať zbytočné nové. Zaplať dlh vo svojej mysli. Nechaj ju doriešiť všetky tie dekády sračiek čo si do nej pchal a strieľal do nej náhodné útržkové myšlienky ako konfety. Zaplať dlh a nevytváraj nový.
Lebo myšlienky hrajú v hlave ešte dlho po tom čo navonok doznejú. A preto platí, kým ti v hlave hrá pekná pesnička, nič zlé sa ti nemôže stať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár