Ja som bol zahanbeny a utiahnuty, a nerad som sa s detmi hral, kedze som mal radsej klud, a vadili mi hyperaktivne deti. Ale na druhej strane som bol slusny chlapec.
Veľmi dobrá, ale pre mna aj smutná a bolestivá téma… ako dieťa som bola úplne iná ako teraz. Živá, komunikatívna, veselá, hravá, odvážna, priateľská, zvedavá a učenlivá.. žiaľ pod vplyvom faktorov, okolnosti a ľudí ktorí na mna vplývali som dnes úplne ina strašne mi je smutno z toho a do plaču
@lenkaska1@1 Mne hlavne povahove crty od detstva zostali dodnes. Myslim realny zivot (nie ako sa spravam vo virtualnom svete). Celkovo nemam rad ludi a vyhybam sa im, ani nerad chodim do spolocnosti ludi co nepoznam pretoze nedobre sa tam citim. Rad som iba medzi svojimi ludmi co poznam. Preto ani nerozsirujem kontakty a ani sa s nikym novym nezoznamujem. Davam radsej prednost kludu a samote ako spolocnosti. Jedine ked mam vypite tak vtedy som odviazany a komunikativny a bez tremy
Hanblivá, bojazlivá, utiahnutá, plačlivá, úzkostlivá, po otcovej smrti aj dosť introvertná a depresívna som zostala... No prešli už nejaké roky a dosť sa toho zmenilo a vplyvom okolností sa zo mňa stal celkom silný človek, no vo vnútri si stále nosím svoje traumy a to malé dievča, ktorým som bola a ktorým sa vo vnútri stále cítim.
ja som nechcela spat (nikdy od prveho dna) a moja mama mala vkuse kruhy pod ocami a nezvladala moju ustavicnu energiu a bola som strasny magor, ked sa nad tym teraz tak zamyslim ked bolo trochu ticho, signalizovalo katastrofu a velmi casto som skusala hranice a nervy inych ludi
Tak tiež taký utiahnutejší, nevýrazný, ale bol som na druhej strane menej introvert ako som teraz. Kamarátov som aspoň mal, teraz nemám, ale aj by mi to vyhovovalo, chýba mi iba partnerka.. V podstate mi to všetko tak skoro ostalo aj do súčasnosti, aj keď odchýlky niekde sú. Už som aspoň viac múdrejší, vtedy som bol straaašne neoťukaný aj nesamostatný.
bola som dosť živá, extrovertná, pomerne snaživá.. bola som také chlapčisko, vkuse som niekde lietala, šplhala po stromoch, po garážach, po preliezkach.. rada som sa len tak flákala po vonku s partiou a zabíjala čas.. na prvom stupni som bola také typické snaživé slušňácke decko, čo chodí na Hviezdoslavove kubíny a Pytagoriády a od druhého stupňa som dosť zvlčela a ukludnila som sa až v dvadsiatke sa dá povedať.
V škôlke normálne dievča, mala som kamarátov, normálne sme sa hrali, žiadna dráma.
Na ZŠ stále slušné dievča, do nejakého šiesteho ročníka taký priemer, celkom výrečná a svojská, mala som nejaký svoj okruh obľúbených ľudí... Potom som si vlastne len budovala vlastnú osobnosť, opatrne. V podstate som nevyhľadávala nové interakcie, bránila som sa im, sama som sa vzdelávala. Až asi po prvej nevydarenej výške som sa začala socializovať a začala som skúšať iné veci, aké som dovtedy poznala. Vždy som však bola slušné dievča. Usmievavé, v podstate šťastné, úprimné, poslušné. Len mierne drzé, lebo číta a vie veci a nevie byť ticho.
uzgíňaná ako naša mama hovorila večne sme boli niekde von do večera do noci, športový skôr chlapčenský typ som bola stále, to mi aj ostalo, futbal, stavanie bunkrov na stromoch a bajk, ale vždy som bola z tých rozumných a v škole som bola tá čo sa nemusela učiť pretože mi stačilo dávať pozor na hodine. v puberte so mnou puberta ozaj plieskala, nie raz bola triedna u nás doma na káve. teraz rozmýšľam že mám pravdepodobne aj ja ADHD aj keď teraz hovoria všetci že majú, no mne to presne zapadá do mojej povahy a správania. no ako bábätko som bola dobrá vraj, vedela som sa hodiny hrať sama.
v škôlke mega extrovert, veľmi zvedavá, čítať a písať som sa naučila v 3 rokoch a mala som talent na šport, potom ZŠ a gympel zvedavosť ostala, bola som ten typický bifľoš, všetky možné súťaže a málo vymeškaných hodín, na šport som sa stala drevom a som zintrovertnela, vplyvom šikanovania a traumy, niečo z toho ostalo ešte aj na VŠ a v mojej prvej práci....dnes už našťastie niečo medzi, zvedavosť ostala, som ambivert, šport len čo ma baví a rada sa učím nové veci (nielen v zmysle školy), ale už nie pre povinnosť a čo povedia susedky, ale preto aby som mala kritické myslenie, aby som bola dobrá matka, pracovníčka, aby som lepšie volila a pod.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
17 komentov
písala, čítala, aj hovorila
Na ZŠ stále slušné dievča, do nejakého šiesteho ročníka taký priemer, celkom výrečná a svojská, mala som nejaký svoj okruh obľúbených ľudí... Potom som si vlastne len budovala vlastnú osobnosť, opatrne. V podstate som nevyhľadávala nové interakcie, bránila som sa im, sama som sa vzdelávala. Až asi po prvej nevydarenej výške som sa začala socializovať a začala som skúšať iné veci, aké som dovtedy poznala. Vždy som však bola slušné dievča. Usmievavé, v podstate šťastné, úprimné, poslušné. Len mierne drzé, lebo číta a vie veci a nevie byť ticho.