Tomáš Záborský je plne fiktívna postava inšpirovaná skutočnými psychologickými črtami. Nechcem tým povedať, že by Tomáš Záborský skutočne niekde nemohol existovať vo fyzickej podobe, a ak je to tak, snáď mi odpustí, že som si vybral práve jeho kožu, aby som do nej implantoval moje pozorovania. Ale pozrime sa pravde priamo do slnečných okuliarov, keďže oči nám i tak neukáže. Aj skutočný Tomáš Záborský, ak niekde existuje, je zrejme takýto typ osoby. Neobhajujte ho, do kurvy aj s Tomášom Záborským!
Náš Tomáš Z. (budem radšej už používať len jeho inciály, aby som ochránil jeho identitu, ak niekde existuje) je ten typ osoby, ktorý chce znieť múdro. Sedí v skupinke ľudí a rozdáva zadarmo svoje múdrosti a postrehy na všetky strany. Na všetko má vysvetlenie, ktoré je finálne a skalopevné. Väčšinou je aj tak nesprávne, to ho ale netrápi. Pretože T.Z. si myslí, že ráno zjedol všetku múdrosť sveta a na večeru si dal dupľu. A čo mu chýba na múdrosti, to dobehne na zvýšenom hlase a horlivosti svojho prejavu. Neváha sa dať do hádky s kýmkoľvek a o čomkoľvek, aj k tom o čom v živote nepočul.
Celá misia TZ je totiž tá, že musí znieť múdro a fundovane.
Aby moje slová o povahe človeka dostali váhu, prajem si urobiť dôkaz. Asi každý pozná Tomáša Záborského (ďalej už fakt len TZ, aby som zakorenil jeho identitu v mystériu). No TZ si nikdy tento blog neprečíta. Neexistuje, pretože nikto ho nevidí v sebe. Ak by som dal zoradiť celý svet do dvojradu na veľmi veľkej lúke a poviem, aby TZ vystúpil o krok vpred, nikto nevystúpi (štatisticky vzaté, pri takej mase ľudí si akurát zopár ľudí prdne). Je to opak piesne will real Slim Shady please stand up? Dochádzame tu teda k paradoxu, každý pozná TZ, no nikto nie je TZ.
Ale poviem vám utajované tajomstvo tajomných tajomstiev, uložené v tajnom trezore najtajnejších tajomstiev zavretým na tajný kód pozostávajúci z tajných čísel v utajenom poradí. Zrejme vám už začína dochádzať aké tajné je toto tajomstvo, všakže decká?
Všetci sme TZ. Ja som si to začal všímať pred mnohými rokmi, keď som ešte sem tam býval opitý. Dovtedy som bol ako príležitostný opilec veľmi hlúpy. Ak ste videli klasického opilca, videli ste aj mňa. Čo na srdci to na jazyku, a na srdci som v tej chvíli nemal uložené práve tie najkvalitnejšie myšlienky. No v istom bode sa to preklopilo. Zrazu, keď som sa opil, začal som vidieť veci veľmi jasne a ostro. Pamätám si, že som sa až pár krát zaháčil, že "moment, veď som ožratý, nemal by som byť tupý a hlučný ako hovädo? Ale ja som tu plne prítomný a cítim sa múdrejší ako v hocjakom triezvom stave."
Nejednalo sa o falošne nafúknuté ego vplyvom alkoholu, pretože po vytriezvení som si už viac nehovoril, že "preboha čo som to zasa stváral, mám sa z niečo zasa hanbiť?", ale cítil som, že tá inteligencia je preč. Som tu zasa len ja, TZ s mojimi trápnymi, všednými myšlienkami.
Teraz, po mnohýchh storočiach (rátam to podľa môjho upírskeho veku) som myslím schopný objasniť túto záhadu. Neopil som totiž celého seba, iba TZ. A keď TZ konečne stíchol a metaforicky grcal na pomyselných hajzloch, zvyšná časť mňa, ktorá je vcelku inteligentná, sa na chvíľu dostala ku kormidlu. (Aby ste vyrátali svoj upírsky vek, stačí vynásobiť svoj vek dvadsiatimi).
Vsuvka: ach nie, zasa prišli do parku tí čudáci. Skupinka asi 10 ľudí v strednom veku. Chodia dookola a odrážajú sa pri tom turistickými paličkami, robí to po kamienkoch také rytmicke kššcht kššcht, lebo ich ani nepoužívajú správne, skôr ich len ťahajú za sebou. Vlečú sa ako lajno v hajzlovom odtoku a namiesto toho, aby šli na prechádzku NIEKAM, tých ciest je tu milión, len chodia dookola parku ako ohovnený papier, ktorý sa točí na vrchu splachovacej vodnej špirály a nie a nie vojsť do potrubia.
Minule fajčím na lavičke a tieto zdegenerované bytosti sa zastavili rovno pri mne, aj keď park má rozlohu asi sedemstvo štvorcových kilometrov(aspoň mojim odhadom) a začali naschval kašľať, akože ich dusím. A to vôbec nie som fanúšikom 90 percent fajčiarov, čo fúkajú dym ľuďom do xichtu, ale zastať v obrovskom prázdnom parku 3 metre odo mňa, už keď tam fajčím, naschvál po vetre, a potom predstierať kašeľ, no ja by som za to proste dával kreslo.
"Máte posledné želanie?"
"Pochovajte ma aj s mojimi paličkami, prosím"
"Jebe vám, vy idete do hnojiva."
Ešte aj tie paradajky by z toho pokapali. Podľa tempa chôdze ich vo2max odhadujem na 15, možno 20. Tí ľudia sú v podstate už mŕtvi, len im ešte nedošla oznámenka.
A nemám nič ani proti ľuďom s vo2max 15, čo sa snažia zlepšiť si kondíciu. Len nemám rád attention whoring. Pretože oni nechodia, oni chcú byť videní a počutí pri chodení. Divím sa , že si to netočia na mobil. Aj keď som si istý, že po tejto pochôdzke každý z nich napíše aspoň 3 statusy na facebook o tom ako si dali do tela a pridá k tomu fotku svojich kŕčových žíl. Och ako ich len neznášam.
Teraz po dovedna 300 prejdených metroch zastali a hrdo zpichávajú paličky do zeme akoby práve zdolali Ďumbier do piči, háhahaha.
Koniec vsuvky...
Nuž chcel som len povedať, že je ťažke myslieť triezvo keď nie som opitý. Hlavne keď už 5 rokov som sa neopil. Nie, počkať, iné som chcel povedať...
Je ťažké myslieť triezvo, keď do toho človeku skáče Tomáš Z. Je to ako sedieť pri stole s vašou vysnívanou celebritou (celebrity crush), ale vedľa nej sedí Tomáš, ktorý proste nie a nie sklapnúť. Dozviete sa všetko o Trumpovu i Bidenovi, o politike, o vojne na Ukrajine, o nedávnych športových výsledkoch, aj o Tomášových nezmerných kariérnych úspechoch, ale počas štyroch hodín, čo tam sedíte, nemáte šancu prehodiť s celebrity crush ani jedinú vetu. A tak to vzdáte a poviete, že idete domov.
"Odprevadím ťa", ponúkne sa Tomáš a ešte predtým, než mu dáte odpoveď, s vami už kráča zarovno.
Ale keď tak o tom premýšľam, ten Tomáš nie je zlý chlapík, vlastne je dosť užitočný, len ho povýšili na nesprávnu pozíciu, na ktorej trpí.
Vlastne to preklopím znova. Mám Tomáša rád, keby ho nebolo treba, nebol by tu. A on tu je. Ale to miesto vedúcej oddelenia, mala dostať Gyzelda Palapuncová (aby som ochránil jej totožnosť, použijem len iniciály GP).
GP je tichá a znalá osoba a zaslúži si viesť firmu, aj keď stále čaká až ako posledná, aby niečo povedala. Radšej nechá firmu skrachovať, než aby sa začala prekrikovať a biť, pretože to nie je v jej povahe. A to je asi všetko čo som chcel týmto stručným blogom povedať.
Voľte Gyzeldu Palapuncovú!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár