Dobre vieme, že človeka neformujú počas života len tie pozitívne udalosti, ktoré sa beztak vryjú do pamäti a sprevádzajú človeka po jeho ceste práve preto, aby v neskoršom čase mal na čo spomínať. Mal možno čo chváliť, mal z čoho sa v neskoršom čase sa radovať, mal akýsi pocit šťastia, ktorý možno nevedel celkom jasne zdôvodniť, len proste ten pocit šťastia mal. Ale sú to aj tie menej príjemné, vyslovene negatívne udalosti, kde sa necítil šťastný.
Dobre vieme, že človek spozornie väčšinou tam, kde sa nedarí, a pri neúspechu si niekedy mylne myslí, že predsa úspech ako taký príde po veľkej drine, a neúspech to je niečo, kde sa človek nemusí snažiť, ktorý hrozí prakticky vždy.
Je rozdiel zažiť niečo, čo je možno zahanbujúce, kde sme teda vyslovene prehrali, kde sme ponížení, a kde v podstate nejde o nič, len sme si proste niečo neuvedomili, a teraz nesieme možno dôsledky konania. Niekedy človek za to akosi môže, niekedy za to nemôže. Niekedy je to oprávnené, niekedy naozaj musíme si priznať, je to nespravodlivé. A práve v tom nespravodlivom, ktoré sa často deje, sa mnohí vyžívajú, a ešte viac sa snažia zničiť toho človeka, akoby toho zlého nebolo už naozaj dosť.
Tu človek môže zažiť sklamanie, ktoré môže teda spôsobiť celkom presný opak toho, čo píšem v nadpise tohoto článku. sklamanie celkom isto môže znížiť jednak sevavedomie, a zvýšiť charakter? Toto celkom isto sa môže podariť takým ľuďom, ktorí predovšetkým poznajú jednak seba samého, hocičo sa ich nemôže dotknúť, napríklad sa nemôžu len tak uraziť. Alebo vedia, že to, čo chcú prijať akosi do seba, proste musia brať s nadhľadom, musia to zobrať, ako sa hovorí z tej opačnej stránky, a povedať si, že toto proste slúži nie na to, aby som padol, ale práve na to, aby možno táto nepríjemná situácia ma k niečomu priviedla, aby som sa k niečomu dobrému cielene dopracoval, aby som niekde podrástol, aby som sa dostal na nejakú úroveň, ku ktorej chtiac nechtiac smerujem dlhšie, ale sa mi ten daný cieľ nepodarilo ešte predsa naplniť.
Je veľa ľudí, ktorí svoje sklamanie prirodzene nevedia ustáť, a možno svoju frustráciu dávajú patrične najavo. Mám aj ja takú povahu, som živej sangvinickej povahy, ale na druhej strane dobre viem aj na seba, ako sa pozorujem, že ak som sa v niečom sklamal, na druhej strane som sa z toho veľmi výrazne poučil, a to všetko mi slúžilo ako výstraha, že proste presne takýto akosi nechcem byť.
Toto nemôže mne konkrétne slúžiť ako vzor, hoci pre niekoho je celkom lákavá predstava niečoho pohodlného, ktoré ale ide akosi do ničoty, z ktorej nič nemám, naozaj to neslúži na nejaký dobrý dlhodobý ciel, ale sleduje to len niečo, čo je krátkodobé. Pripadá to situáciu, kedy máš vybitý telefón na nulu, začneš ho nabíjať, a keď dosiahneš napríklad desať percent, proste ho v tom momente odpojíš, pomyslíš si, že tých desať percent mi už stačí, malo by to na niečo vydržať, a podobne. Ale mýliš sa, pretože čas plynie, a zase sa začne vybíjať, a ty si uvedomíš, že mal si predsa len radšej dlhšie počkať, ako náhliť sa zbytočne niekam nepremyslene a podobne.
Na druhej strane človek sa poučí z vlastných chýb a zistí, že napriek tomu, že teda v niečom zase som zlyhal, alebo zase som prehral, viem, že nabudúce si dám pozor. Že proste ten neúspech je niečo, zase to proste slúži k tomu, aby som sa v niečom zdokonalil. Len nerozumný človek považuje neúspech za akýsi diskomfort, ktorý ho v niečom obmedzuje, ktorý ho možno znemožňuje, a ktorý možno slúži jemu osobne na akési zahanbenie, ktoré ale nie je zahanbenie v tom pravom slova zmysle.
Záverom chcem toľko zdôrazniť, že niekedy je dobré naozaj sa sklamať, aby v človeku samom sa vykryštalizovali jeho ciele, zámery, plány, jeho spôsob myslenia, a aby sa naozaj očistilo to, čo predtým nebolo jasné.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár