Kdesi som čítal, a už som to aj spomínal, a spomeniem to, že niektoré neúspechy nie sú na to, aby nás zlomili, ale preto, aby v nás niečo zohlo. Teda nie úplne dorazilo, len mierne narušilo. A to celkom isto má za následok opravu toho niečoho pokazeného, či sme to spôsobili my, napraviť teda tú danú škodu, alebo pomôcť niekomu s tou nápravou.
Tu by som sa chcel právom pristaviť a pripomenúť, že v dnešnej dobe vládne akýsi zvláštny druh škodoradosti. To znamená, že človek má vyslovene akúsi chorú radosť z cudzieho neúspechu, keď sa niekomu nedarí. Rozumný človek si dokáže z pozorovania cudzieho konania, a teda jeho následku, či už v pozitívnej, alebo menej pozitívnej forme, zámerne sa vyhýbam slovnému spojeniu negatívnej, pretože zmyslom človeka a ľudskosti tým prejavenej je človeka povzbudiť, pozdvihnúť ho na akúsi prijateľnú úroveň, a nie ho ešte akosi znechutiť v danom neblahom postavení a pozície, z ktorej sa on vlastnými silami akosi snaží samostatne pozviechať, a postaviť sa na vlastné nohy, teda povedané nevzdáva sa.
Práve toto chcem teraz zdôrazniť, čo som teda opisoval v tomto odstavci, že človek svoju predovšetkým veľkosť a silu svojej osobnosti podriadi jedinému cieľu. Zachovať si svoju dôstojnosť, to, čím je, nestratiť svoju identitu, vnútornú motiváciu, ktorá v niektorých okamihoch života naozaj môže byť krehká.
Problémom ako takým nie je sklamanie, nie jeden z nás to zažil v tej najrozmanitejšej podobe, ktorá v danom momente je predsa len jedinečná, a môže zanechať výraznejšiu stopu. Ale to, ako sa k tomu postavíme. Zabúdame, že nohy máme na to, ako hovorí príslovie, aby sme na nich rovno stáli a nie aby sme sa pred niekým rovnocenným, a to chcem zdôrazniť práve v medziľudských vzťachoch, nie teda aby sme sa pred niekým plazili, poviem to doslova. To nie je dôstojné človeku, a takéto sklamanie v človeku môže zahasiť nie jeden dobrý podnet na akúsi nápravu a vnútornú alebo vonkajšiu nápravu.
Mnohí nechápeme, a to zdôrazním záverom tohoto článku, že naozaj aj sklamanie patrí k životu, ako to som vyjadril, nie preto, aby sme stratili akýkoľvek kontakt s preukazovaním dobra, ale aj preto, aby sme si uvedomili, že my rastieme niekedy aj vďaka kritike, ktorá nemusí byť príjemná, a celkom logicky akosi nám po chuti, ale môže mať akýsi inšpiratívny charakter, ktorý môže smerovať k nášmu vnútornému prehodnoteniu našich jednak ideálov alebo predstáv, a celkovo na naše nasmerovanie, či niekam vedie do zdarného cieľa, alebo, jednoducho povedané, azda nevedie pravdepodobne nikde, kdesi do slepej uličky.
Čo poviem nateraz na záver článku. Všetko naozaj závisí od uhla pohľadu, a niekedy čím máme pred nami akési zhoršené a nepriaznivé podmienky, ktoré nám znemožňujú dosiahnuť náš cieľ, tým azda viac si budeme predovšetkým všímať možno maličkosti, ktoré práve, a teraz sa vrátim k pointe nadpisu môjho článku, môže naozaj za určitých okolností a podmienok zvyšovať náš charakter a veľkosť našej osobnosti s osobitným zvýraznením čŕt našej osobnosti. Toľkoto som chcel k tejto problematike asi napísať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár