Celkom ma tá slovná dvojica, ktorej som venoval článok zaujala natoľko, že nechcem mať riadkovanie sto riadkov na jeden článok, a predsa ho rozdelím ešte. Je to nie celkom vyčerpateľná téma( teda každá je prirodzene vyčerpateľná téma svojim obsahom, ale keďže poznáme pojem koľko ľudí toľko názorov, hmýria sa vo mne všakovaké myšlienky po kratšom blogovom pôste, kde som čakal práve na tento magický okamih, ktorý práve prišiel. 

No dobre. Nechýba nám sebavedomie, ale snažíme sa byť pokorní. O čo teda ide. Ach. Je veľmi ťažké definovať, čo znamená slovo, pojem pokora, ale zato vieme veľmi dobre, čo znamená stav, okolnosti, kedy zažívame pocit sebavedomia, ktorý azda každý z nás dôverne pozná. A možno dôvernejšie ešte poznáme pojem, kedy máme razom znížené sebavedomie kdesi na bod mrazu, kde by sme sa najradšej nikomu na oči neukazovali. A niekedy naozaj môžeme celkom oprávnene mať napríklad príšerne zmiešané pocity. Raz človek má sebavedomie na vrchole, inokedy by nevyšiel zo svojej izby, a myslí si, že celý svet ďalekohľadom sleduje jeho pohyby. nie jeden raz sa mi to stalo, a musím povedať, že...

Že je to naozaj celkom slušný príšerný pocit, s ktorým som sa vyrovnával možno dva dni. he, no dobre. Sebavedomie ako také je niekedy možno to jediné, ak nie naozaj posledné, čo človek možno v akejsi osobnej vzbure vprostred neúspechov zažitých, odmietaní, možno sklamaní, a tých naozaj že bolo dosť, zažil, a teda to jediné, čo mu ostalo. A verte mi, nie je to jednoduché, ale to azda nemusím nikomu zdôrazňovať, to poznáme azda všetci. Že teda človek sa najprv naozaj musí z niečoho v prvom rade spamätať v jeho vlastnej podobe, a forme, akú len on musí zažiť, proste to, čo bude len pre neho jedinečné, aby opätovne a nanovo mohol vystavať od základov čosi nové, jemu vlastné, a nikomu podobné. Toto by som azda v tomto všetkom najviac chcel zdôrazniť a zvýrazniť, pretože všetko, čo sa bude po komsi a čomsi opakovať, to nebude správne, a obyčajne niečo také možno aj padne. 

To, čo bude jedinečné, pretože to, čo nebude jedinečné, a zas sa bude na niečo alebo niekoho zásadne podobať, zas to nevydrží dlho. Bude to mať krátkodobé trvanie.

Ale nevadí. Ja by som to prirovnal možno k akémusi široko rozvetvenému stromu, ktorý bol pôvodne vysadený ako sadenica, aj tá sadenica musela vzísť z nejakej krehkej nažky, z niečoho, čo možno bolo celkom isto na pohľad zanedbateľné, ale skúsený poľnohospodár, nejaký kvetinár pozná toho význam a vie, že kedy je čas na sejbu, vysádzanie, sadenie, ako má zvládnuť všetky tie poľnohospodárske ošetrovateľské metódy práve k tomu, aby som sa dopracoval k nejakému úspechu, ktorý pod povrchom nikto nevidel,  o ktorom paradoxne ani nikto z okolia netušil, že sa niečo deje, ale predsa sa niečo deje. A k tomu všetkému je naozaj potrebná vytrvalosť. Obdivoval som dnes, bol som na jednom výlete, ako dokázali konečne opraviť jednu cestu. Predstavoval som si, či by som to dokázal sám a zo svojimi zručnosťami. Sotva.

To je zmysel akejsi symbiózy pokory a sebavedomia. Že niekedy sa prehnane zdôrazňuje len jeden, alebo len druhý pojem, a človek môže logicky nadobudnúť pocit, že buď je kdesi na úplnom dne, a ešte sa ho snaží niekto čímsi doraziť na úplne dno, alebo niekto naozaj môže byť na vrchole svojej moci a slávy, a byť neohrozeným vo všetkom čo robí.

Záverom spomeniem ešte azda toľkoto. Napríklad. Z dejín azda netreba spomínať, a keď sa človek čo i len trochu zaujíma o dejiny dobre pozná aspoň okrajovo niekoľko mien, v súvislosti s ktorými sa to môže spájať. A Kedže pýcha vždy predchádza pád, a z veľkej výšky je pád omnoho bolestivý, mnohí si nedajú rady ešte vtedy, kým je teda čas. Mnohí boli na vrchole slávy, a predsa po čase upadli celkom isto do zabudnutia a ich pamiatka ostane zapadnutá prachom. Porozmýšľajte o tom.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár