Po štvrtý krát by som sa chcel zamyslieť v mojich memoároch nad nedávno vzniknutou situáciou, ktorá akiste celospoločensky zasiahla neblaho celý svet, nikoho to z nás neobišlo, a teda chcem sa vrátiť k myšlienke, či teda kresťania sú naozaj vyhnaní z chrámov, čo všetko k tomu dospelo a podobne.

Dobre vieme, že mnoho súvislostí nedokážeme pochopiť svojím rozumom za predpokladu, že to nezažijeme na vlastnej koži. Myslíme si, že všetko jestvuje síce okolo nás, čo sa prirodzene poprieť nedá, ale myslíme si, že nás ako tak sa to netýka, alebo sa to týka len okrajovo.

Necítil som sa teda, ak mám naozaj povedať pravdu, zrovna najpríjemnejšie, ale dobre vieme, že všetko zlé je na niečo dobré. Dobre viem z dejín Písma Svätého, ako môžeme čítať mnoho príbehov na jeho stránkach, ako veriaci sa museli neustále nedobrovoľne sťahovať, nútene z niekadiaľ odísť, kde celkom isto nešlo len bytostne o prejavovanie viery, ale o holý život. Kde išlo o to, že človek si predsa musí aj zachovať svoju vlastnú duchovnú kultúrnu a inú identitu, a taktiež to, že človek si musí zachovať svoju vlastnú dôstojnosť, ktorá nie raz môže byť po človeku často pošliapaná, človek je v mnohom využívaný, znevažovaný, odstrčovaný, pohŕda sa ním. 

Tá skúsenosť mi pomohla v niečom vyrásť, a porovnať si to so situáciou, kedy možno to reálne nastane, a mám z toho zmiešané pocity. Mnoho ľudí si neváži napríklad to čo má, neustále vyhľadáva čosi iné, odlišné, jednak človek sa bojí vyjsť z toho zaužívaného, možno aby nezažik kultúry šok, a jednak chce vyjsť z toho starého, konzervatívneho preto, lebo sa necíti šťastným, avšak vymanenie sa z určitého okruhu neznamená, že človeku sa skvalitní život.

Napríklad aj za prejavenie niektorých názorov. Je rozdiel niekoho prenasledovať, veď predsa máme slobodu myslenia, samozrejme pokiaľ to nepresahuje možno logiku a zdravý rozum, a nejde o nejaké extrémistické pohľady a podobne.

 To, že človeku bolo niečo odňaté azda proti jeho vôli, či to teda mohlo byť na niečo dobré. Isto nie. Nato, aby človek prežíval život v akejsi istote a harmónii, potrebuje mať vyvážené kultúrne vyžitie, duchovné, duševné, materiálne potreby, ktoré teda sú často nepostrádateľné. Presne sa to deje v duchu akiste veľmi známeho hesla, že sýty hladnému neverí, a v tomto prípade sa to potvrdilo, a povedzme si že ako.

Nebudem sa zaoberať tým čo mahmut, chcem to pojať z úplne iného odlišného uhlu pohľadu.

Jedná sa o to, či človek dokáže rásť aj v nepríjemných situáciach, a či obstojí v niečom, čo považuje za základný princíp jeho života. 

Či teda viem nájsť aj iný spôsob, ako mám využiť všetok ten potenciál, ktorý máme v sebe. Ja som osobne túto situáciu zažil presne pred piatimi rokmi, bola to síce dosť zdrvujúca pre mňa skúsenosť, veľmi nepríjemná, s ktorou som sa nevedel vysporiadať, počítam tak, že azda presne dva roky, aj keď potom ma to prešlo asi za týždeň, ale to len vplyvom dobrej pracovnej ponuky, ktorú som využil okamžite.

Záverom poviem toľko, že človek si má zachovať predovšetkým svoju identitu, svoju dôstojnosť, to, čo robí človeka tým čím je, aby človek nezažil akési duchovné vyhnanstvo, ktoré môže napríklad znamenať strata záujmu o život, poľavenie možno z viery, možno aj istý duchovný úpadok a podobne.

 Blog
Komentuj
 fotka
patrixo  7. 6. 2020 11:18
tak teda podla teba su vyhnani ci nie?
 fotka
vreskot000  7. 6. 2020 12:36
@patrixo nie. vôbec. ja som si pozrel omšu v telke, a nemal som pocit nejakého nedostatku. duchovné milosti plynú tak či tak. s týmto čo opisoval mahmut by som sa ani nezaoberal
Napíš svoj komentár