Viac ako inokedy už na strednej som si všimol, a to boli roky pekne dozadu, že naozaj v podstate nie je jedno, v očiach niektorých ľudí, čo máš na sebe, ako prídeš, či niekto napríklad príde na aute, najlepšie na svojom vlastnom, takom, kde človek si nepožičiava od nikoho, ale konečne vynde zo svojich stereotypných záľub, vyjde zo svojej komfortnej zóny, kedy sa cíti bezpečný. Cíti sa v bezpečí, ale len do toho okamihu alebo momentu, kedy je v podstate od niečoho alebo niekoho aktívne alebo pasívne, či už teda vedome, alebo nevedome chránený. Ako to myslím skúsim vyjadriť teraz nižšie.
Samozrejme je iné, kedy človek pracuje v kolektíve, kde riešenie problémov sa nemusí javiť ako niečo, čo človeka zaťažuje, alebo inak potrápi. väčšinou sa dá všetko urovnať skôr, a viac hláv dokopy sa dá, tým rýchlejšie a so zdarným koncom sa to urovná. neexistuje riešenie problému, ktorý by sa nedal vyriešiť, pokiaľ ten človek naozaj má záujem o vyriešenie daného problému a podobne.
Podobne je to aj so zovňajškom. Robia teda šaty človeka, alebo nerobia. Je možné, isté, že mnohí ľudia sa neobliekajú príliš moderne alebo vkusne, a pripadajú skôr svojím zmýšľaním kdesi zopár rokov dozadu. Alebo niečo také, ako keby proste zaspali dobu, doba je kdesi inde, ľudia sa kdesi inde posunuli, čo sa samozrejme prejavuje aj v zmene správaní, zmenách postoja, zmenách vyjadrovania sa, zastávania sa istých hodnôt.
Problém je, že človek, tak ako spomínam, sa často vyjadruje pod tlakom okolitého prostredia, čo považujem za neblahý vplyv, a za silnú deštrukčnú manipuláciu vyslovene s ľudskou osobnosťou, niekedy to môže zísť do nejakých tých extrémov, napríklad so znížením a degradáciou ľudskej hodnoty.
Dosť ľahko sa to naozaj môže prejaviť. Vo svete práveže sa dejú rozličné, takzvané sociálne experimenty, kedy človek, ktorý naozaj bol veľmi bohatý, prišiel prezlečený do nevhodných šiat. Ony boli v podstate čisté, len v nich vyzeral akosi príliš lacno, a teda málokto by tipoval človeku v takých šatách akési naozaj významné postavenie. Zlom nastal vo chvíli, azda raz som o tom písal, kedy nasadol do akéhosi drahého auta, nejaké ferrari, lambo, proste bol to taký sociálny experiment, nemuselo to auto byť fyzicky jedno, išlo o to, ako zareaguje prostredie.
Automaticky sa začalo poklonkovať tomu človeku, ktorého pred krátkou chvíľou ešte razantne odmietlo. Zaujímavé, ako sa to všetko zrazu v jednom okamihu otočilo. Je isté, že človek ako sa zachová na prvý dojem, možno sa to s ním bude vliecť, ale takéto suché skonštatovanie osobne po mojich skúsenostiach razantne odmietam. Nik nemá právo niekoho hodnotiť nie na základe dosahovaných vedomostí, to právo ten doytčný človek má.
Jednoducho v spoločnosti naozaj musí existovať akási hierarchia, to celkom isto pripúšťam, a dokonca je to aj žiadúce, pretože človek na základe akéhosi určenia sa môže kdesi začleniť na to miesto, na ktoré akosi má, vedomostne, aj osobnostne, možno na základe akýchsi odporúčaní, dosiahnutého vzdelania, a podobne. hierarchicky rebríček, kde sa človek naozaj má začleniť, ale má to prebiehať prirodzene, a neselektovať človeka na základe osobných sympatii.
Vieme dobre, že mnohí, ktorí si hľadajú prácu, sú slušní, len nemajú šťastie, nie sú prijatí to práce novej, ale nie na základe absencii akýchsi požadovaných kvalifikačných a iných predpokladov, ale na základe akýchsi osobných preferencii, alebo osobných prekážok, kedy človek opätovne preukáže v sebe, najmä ten, ktorý rozhoduje celý ten proces... svoju slabosť, svoju častokrát primitívnosť, jednoduchosť, svoju obmedzenosť, podozieravosť, svoje predsudky, ktoré vôbec nie sú na mieste.
Čo poviem záverom? Odhoďme predsudky, pretože podľa môjho názoru človek v mnohých veciach len zbytočne stráca čas. Toľko môj názor.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár