Prečo také články? II

Ani som netušil, ale predsa by som pridal druhý diel článku, ktorého tematiku som hádam nikdy nemal v pláne napísať. Nikdy som nemal v pláne písať akokeby nejakú metodológiu toho, čomu sa venujem teraz, ale nie je to zlé, pretože aj to treba niekedy napísať.

Pamätám sa, keď som bol na vysokej, nechápal som predmetu metodológia vedeckej práce. Neviem, ak študujete na výške, alebo ste študovali, či vám niečo tento pojem hovorí, pre toho, kto neštudoval, asi mu to nehovorí nič. Nevadí. Ten predmet v podstate pojednával o jednom jedinom. Učí sa hneď na začiatku zimného semestra, a v skratke povedané, je to predmet, ktorý učí, ako mám napísať magisterskú prácu, ako mám napísať diplomovku teda, ďalej, ako sa majú písať jednotlivé seminárky, teda seminárne práce, nejaké projetky, ako a akým štýlom to treba odprezentovať, čo všetko treba uviesť do práce, koľko mám dať citácii, aby to malo nejakú formu hodnú práce na univerzite.

Toto všetko som sa učil, a niekedy mi to pripadalo divné, možno aj preto, lebo som z tej skúšky musel ísť na opravák, ktorý bol teda úspešný. Viac sa tento predmet neriešil, uzatvoril sa, a tak ďalej. Bolo sa treba sústrediť na poriadnu dávku dotácii hodín filozofie, teda najmä jej so všetkými jej pod disciplínami, učiť sa všetkým pojmom, ktoré mi vtedy pripadali príšerné na zapamätanie, lebo som im nerozumel. Časom sa situácia zlepšila, a postupne som naberal určité schopnosti, ktoré sa rozvíjali postupne, a dnes to pokladám z môjho uhla pohľadu na rozvinuté.

Časy, kedy si moji spolužiaci sťahovali články na nejaké slohové práce a podobne, mi pripadali veľmi trápne. Jednak preto, lebo som veľmi rád tvoril od mojej strednej školy, o čom som sa azda na mojich blogoch už najmenej dvakrát zmienil. Zmieňujem sa aj tentoraz, aby som to mierne dovysvetlil. Ja by som niečoho takého nebol schopný, nakoľko mám veľmi rád niečiu originalitu.

Mnohí sa nevieme vyjadriť, a je to badať aj na tomto portáli. Problémom nie je v nejakej dĺžke textu, aj keď aj to o niečom svedčí, ale skôr to, že človek sa vyhýba pálčivým spoločenským témam, ktoré ich vyslovene trápia.

Nedostatok citovej zrelosti v človeku môže spôsobovať mnoho rán, ktoré dusí v sebe, a zčasu na čas človek sa prejaví istou formou agresie, alebo akéhosi kyber násilia, kde si niekto môže vylievať zlosť na niekoho, koho v podstate nikdy nevidel, koho nepozná, s kým sa reálne nestretol. Dobre, dajme tomu, každý sme nejaký.

Človek dozrieva. A tak, ako človek dozrieva, menia sa aj jeho priority, ktoré svedčia o kvalite jeho vnútra. Mne je napríklad jedno, čo si niekto pomyslí, pretože on mi jesť nedá. On mi nedá zarobiť. 

Je pravda že si žijem na vysokej nohe, ale sčasu na čas je dobré žiť a držať sa pri zemi. A mnohí by chceli žiť na vysokej nohe, ale sa im to nedarí, pretože ich ľudská obmedzenosť, ktorá teda prirodzene má svoje hranice im nedovolí pochopiť akýsi odstup od osôb, od ľudí, s ktorými nemá nič spoločné. Žiaľ, je to obraz akéhosi prototypu malomeštiackeho uvažovania a zmýšľania, ktoré som mal možnosť preštudovať si niekedy koncom základky od spisovateľa Jesenského. Nikdy som v podstate nechápal, o čom píše, ale poviem záverom.

Jeho poviedky odhliadnuc od mojej milovanej anglickej a francúzkej realistickej literatúry, ktorú považujem za briliantový klenot medzi všetkými typmi literárnej tvorby, mám rád preto, lebo opisuje presne to, s čím sa stretávame.

Aké sú to atribúty? Je to naivita, faloš, osobné útoky, ohováranie, priateľstvo pod akousi zásterkou robenia si posmechu, pritakávanie, aby to, čo práve počul mohol komusi zas povedať. Proste v spoločnosti sme niektorí naozaj nenapraviteľní a nepoučiteľní, to sa nedá poprieť.

Na záver. Radi zbierame informácie, a sme zavesení na nete. Ale mnohí len strácajú čas, a nevedia ho vyplniť tým, čo ho naplní naozaj. Z čoho by mohol mať radosť. Lebo za všetko vidíme len zisk, a čo budem z toho mať. Ach.

Zdieľaj článok na facebooku
64 odoberateľov

Komenty k článku