Mnohí ľudia chcú byť prirodzene úspešní, mnohí túžia po akomsi úspechu. Najlepšie azda to vidíme napríklad v športových zápoleniach, kde sa nikdy nehrá na akési kompromisy, ale naozaj vždy vyhráva ten, ktorý je lepší, ktorý je schopnejší, ktorý v dostatočnej a postačujúcej miere preukáže svoje kvality, ktorými prevalcuje svojho súpera.
Kedysi som s obľubou navštevoval v mojom meste basketbalové zápasy, kde každý jeden zápas naozaj bol vnímaný ako celospoločenský sviatok v meste, kde v novinách sa na športovej strane o ničom inom nehovorilo. Časom som ale dozrel do takého stavu, kde som si povedal, že už nebudem navštevovať zápasy, hoci rád by som tento zvyk obnovil.
To som spomenul športovú stránku, ale povedať chcem čosi iné. Ako teda spomínam, mnohí prirodzene túžia byť úspešní, ale nastávajú tu niekoľko možností, ako to dosiahnuť. Niekto proste tvrdo pracuje, je veľmi usilovný a statočný, a vie, že navzdory niektorým nepríjemnostiam a neúspechom, si nikdy nemôžeme vychutnať víťazstvo. Na toto sa poväčšina zabúda, pretože niekto nemá chuť vydať sa znovu a znovu do akéhosi zápolenia, do zápasu, hoci vie, že proste prehráva, možno to aj prehrá.
Chybou niektorých akokeby vodcov je to, že vždy sa hovorí len o víťazstve, a o prehre sa nehovorí, a nikdy sa nič neprizná. Každý hľadá chybu, každý proste hľadá ten magicky okamih, kde možno poľavil, kde nespravil niečo, čo by si proste úplne ináč časovo predstavoval. Áno, je pravda, že človek by sa mal vyvarovať istým chybám, ale aj chyby sú potrebné nato aby človek si proste uvedomil, že nie sme dokonalí, že teda nikto nie je dokonalí, nikto nikdy nebude dokonalí, hoci sa o to neustále všemožnými prostriedkami proste snažíme, hoci niekedy neúspešne, a nemáme z toho dobrý pocit.
Lenže musíme si uvedomiť, že takéto prejavy nepatria. Takéto prejavy nie sú nato, aby sme sa akosi cítili, pretože z pocitu nemáme nič. Pocit vnímam len akési krátkodobé uspokojenie, možno akési krátkodobé vytrhnutie možno z reality, ktoré v niečom nás môže síce preniesť, ľudovo povedané, poviem to možno tak pateticky, do ríše snov a predstáv, ale to je asi tak všetko. Neuvedomujeme si, že realita je o niečom inom a v živote je veľmi potrebné aj prehrať, aby sme opäť dokázali povstať z popola kdesi k výšinám, presne ako to opisuje bájna grécka stará povesť, ktorá má naozaj veľmi blízko k realite všednosti, v ktorej sa nachádzame všetci.
A ak sa mám bližšie vyjadriť k tematike, mnohí nechápeme, že v živote si máme osvojiť určité pravidlá, ktoré napríklad v danom veku nám nemusia byť celkom po chuti, nemusia nám ako sa hovorí voňať. A práve toto niektorí na škodu veci mnohí zanedbávajú, a v máločo sa naozaj snažia. Niekedy naozaj tie menej príjemné povinnosti ale na druhej strane spúšťajú to všetko dobré, čo v nás je, a takto si vlastne budujeme v sebe samom pocit zodpovednosti, ktorý sa proste mení z pocitu bezstarostnosti, do pocitu prijatia plnej zodpovednosti za to, čo robíme, ako myslíme, ako sa správame, pretože človek sa aj vpylvom prostredia mení, niekedy vedome, niekedy nevedome, ale to je dobre, pretože toto všetko sú veľmi dôležité stimuly, ktoré sú potrebné pre nás rozvoj. Toto poväčšine z nás niektorí vedome zanedbávajú a to je na škodu veci.
Záverom by som chcel ešte v krátkosti povedať. Že teda niektorí akokeby s prirodzenou obľubou a s radosťou vymeškávali predovšetkým tie dôležité hodiny vyučovania, ak teda sa mám k tomuto vyjadriť, niektorí študenti notoricky napríklad odchádzali pred začiatkom poslednej vyučovacej hodiny, ale to len preto, pretože emočne neboli na to pripravení, neboli proste schopní, pretože nezvládali celý ten daný proces vedenia a formovania, pretože pedagogika sama o sebe niekedy sa správa naozaj ako čosi, niečo ako z pozície toho pomysleného otroka, hovorím z dejín pedagogiky, ktorý kohosi vedie síce cez cestu, to nepopieram, ktorá má mnoho podôb a podobne, ale vedie ho po akejsi slepej ceste, do neznámej uličky, kde ani ona sama nevie nájsť uspokojujúcu a dostatočnú odpoveď na otázky, ktorá azda sama kladie. Toľkoto som chcel povedať v tomto článku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár