Vrátil by som sa teraz mysľou k aktuálnej tematike, ktorá pojednáva o tom ako som sa k nej už teraz v blogu vyjadril, že základný zdravotnícky výcvik by mal byť povinný. Napíšem teraz nielen ohľadom zdravotníckeho výcviku ako z pozície ošetrovateľa, práce ktorú nateraz konám, a je v mojej aktuálnej náplni, ale preto, aby sa to dostalo najmä k študentom bližšie do podvedomia.

 V našom systéme máme azda už príliš veľa odborov, ktoré, a to počúvame zovšadiaľ z každej strany, spája jedno jediné. Že je dobré rozšíriť si akýsi obzor svojich vedomostí, aby človek proste mal čo ako sa hovorí čo najširší záber v tej danej problematike, v ktorej sa chce vyjadriť, a ktorú vníma ako niečo, čomu sa chce venovať, čo ho zaujalo, a kde je potrebné vysloviť vlastné stanovisko. Lenže vidím tu aj akýsi nedostatok, že človek sa v podstate nedokáže samostatne vyjadriť, nie to ešte rozhodovať, to druhé menované samozrejme chápem, pretože do určitej doby aj mne to robilo problém.

Človek proste nevie, komu skôr vyhovieť. Napríklad sa to prejavuje konkrétnym problémom, ktorý môže celkom isto nastať v takejto obdobnej situácii. Človek napríklad chce pracovať, ale nemá možnosti, nemá známosti, tým pádom akokeby nič, alebo máločo zmôže. Nie raz sa mi napríklad stalo, v minulosti, že ak sa stalo, že som nepracoval a uchádzal som sa o nejaký post, ktorý v ničom neprevyšoval aspoň papierové predpoklady, zámerne to píšem v opačnom poradí, napriek tomu som z nejakých bližšie mne nešpecifikovaných a neodvodených rozhodnutí nebol proste úspešný.

A teda človeka jednoznačne odrádza to, ako niekto sa kdesi dostáva tak, že ho kdesi pretlačia, kde ho proste prehodia na druhú stranu rieky, ako sa hovorí. Keď som maturoval, pamätám sa celkom presne, bolo to veľmi dobré moje obdobie, ktoré hodnotím ako vysoko pozitívne, kde som to všetko naozaj bral so všetkým rešpektom a v plnej vážnosti som sa snažil pristupovať k mojim študijným povinnostiam, bežal taký študentský slogan, že maturita je plot, ktorý keď nepreskočíš, tak ťa cezeň prehodia. Je to veľmi mylný názor, pretože takto to proste nefunguje, a v krátkosti sa chcem vyjadriť, v čom teda vnímam ako problém toto všetko.

A toto je problém, že človek jednak všetko vníma ako hovorím, ako nejaký plot, proste vyslovene ako nejakú prekážku, ktorú treba zdolať. Človek nie každý je schopný niečo vnímať ako výzvu, ale vníma to skôr ako osobný problém, s ktorým sa možno vnútorne nedokáže vyrovnať, nevie sa s tým akosi podvedome zmieriť, čo sa v neskoršej dobe prejavuje ako problém, ktorý pôsobí ako nejaká brzda v jeho osobnom vývoji a ďalšom raste a napredovaní. 

Ako to myslím? Áno, v živote proste máme isté príjemné, alebo nepríjemné, možno menej príjemné výzvy, pozvania, a podobne, ktoré je dobré najprv prijať, neskoršie je potrebné ich zdolať, s ktorými je potrebné sa niekedy ľahko, alebo ťažko popasovať, pretože ja napríklad z vlastnej skúsenosti naozaj môžem len a len potvrdiť, že som nikdy nič skutočne nedostal zadarmo, o mnohých veciach som bol skeptický, av mnohom som naozaj aj pochyboval, a všetko som si musel tvrdo, bez akýchkoľvek kompromisov vydrieť, a čo som si nevydrel a nezískal, pred tým som musel samozrejme ako sa hovorí, skloniť hlavu, a odísť, a hľadať proste iné možnosti, kde to teda možné pre mňa bude. 

Záverom by som ešte chcel vyjadriť niektoré myšlienky. Nikdy som napríklad nemal ten pocit, že ma niekde niekto možno dôležitý, alebo dôležitejší, ako sa hovorí, prehodil napriek tomu, že som niekde neuspel. Vždy som sa snažil napriek možno neúspechu hľadať akúsi paralelnú možnosť, kde by bolo dobré možno uplatniť to, čo niekto proste odo mňa neprijal, napriek tomu, že to nebolo z jeho strany spravodlivé, alebo som to vnímal možno ako zaujatosť voči mne a podobne, aj niečo takéto sa proste v živote stáva, ale ja som sa to snažil prijať, a vyrovnať sa, čo nie každý dokáže.

Toto je problém, že človek nechápe, že na niečo proste nemá, nemá možno intelektuálne, nemá potrebné vedomosti, alebo nemá potrebnú kvalifikáciu, nemá možno ani osobnostné predpoklady, ale napriek tomu sa bude uchádzať o niečo, na čo proste nemá, nikdy nemal, a nemá k tomu vybudovaný akýsi vzťah, kde to bude robiť celým svojím srdcom, pevne, odhodlane, kde sa bude vyznať jasne do problematiky, a bude proste v tej práci napredovať, bude v nej rásť, a takto bude na osoh celej spoločnosti, kde proste bude aj on osobnostne rásť, kde bude postupom času akokeby dozrievať, a bude postupne vidieť plody a ovocie svojej, častokrát tvrdej práce, ktorá nerobí nijaké ústupky, alebo v minimálnej miere kompromisy.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár