Rád by som sa vrátil, po prvom všeobecnom, a druhom konkrétnom článku, na ten predchádzajúci článok, kde sa proste pojednáva o tom, že základný zdravotnícky výcvik by mal byť povinný. Hoci od mojej maturity ubehlo dobrých 13 rokov, stále si veľmi živo pamätám, ako som bol vyslovene netrpezlivý, kedy sa zahĺbim do konkrétnej tematiky, kde som to všetko bral ako výzvu a jedinečnú príležitosť čosi naozaj položiť na papier, čo ma môže jednak definovať, charakterizovať, a kde podám svoje jasné stanovisko.

mám pocit, že veľa vecí sa robí vyslovene pod tlakom. Pod tlakom médii, pod tlakom výchovy a vzdelanosti, ktoré často sa akokeby zastiera nejakým získavaním vedomostí, ale v podstate sa jedná len o akési naháňanie kreditov, dobre to poznám z vysokej školy, samozrejme čo sa týkalo pedagogickej zložky, pretože okrem univerzitných štúdii som musel dbať aj na vnútornú disciplínu, ktorú vyžadoval prirodzene seminársky poriadok vo svojich bodoch. S obľubou a nostalgiou spomínam práve na toto obdobie, aj keď ho nemôžem v nijakej zásade definovať ako nejaké úspešné, pretože som nesplnil jednak svoj osobný cieľ, ktorý som si na začiatku predsavzal, nebolo to také jednoduché, ako som si to na začiatku predstavoval, hoci som veľmi dobre vedel, do čoho konkrétneho sa púšťam, ale keďže ja som vždy mal rád výzvy, prijal som to, tak isto, ako som prijal aj to, že s určitými vecami sa človek musí vysporiadať.

Toto vníma, to čo píšem aktuálne, teraz v tomto mojom predchádzajúcom odseku v poslednej myšlienke, je niečo, čomu sa mnohí študenti, alebo pracujúci vyhýbajú pomerne dosť veľkým oblúkom, a ja to osobne vnímam vyslovene ako celospoločenský problém.

Kdesi som čítal jednu myšlienku, kedysi dávnejšie, a celkom peknú, dosť ma zaujala a oslovila, už som ju raz spomínal v niektorom z mojich článkov, že je dobré nechať odísť moju minulosť, aby mohla rozkvitnúť prítomnosť, v ktorej žijem, a s ňou súvisí aj krátkodobá budúcnosť, ktorá príde. Je celkom pochopiteľné, že človek nemôže niekdy ovplyvniť napríklad aj to, v čom pracuje, možno je v niečom obmedzovaný, alebo je čímsi diskrimiminovaný, niekedy pracuje alebo študuje pod tlakom vonakjších okolností. Niekedy je to nedostatok možností, nedostatok akýchsi finančných prostriedkov, ktoré teda má, alebo nemá k dispozícii, niekedy proste človek pri spomienkach na tieto úvahy človeka prepadá nostalgia, že kde bol pred časom, alebo kde nebol pred časom, kde sa vidí napríklad v akejsi krátkodobej budúcnosti.

Lenže problém je, že človek niekedy dookola robí tie isté chyby, a teda nedá sa presne dobre napredovať, pokiaľ človek v niečom sa školácky mýli, robí proste základné chyby. Čím to je napríklad spôsobené, a prečo je tomu tak, je celkom dobrá otázka, na ktorú neexistuje jednoznačná odpoveď. Je to dôsledok toho, že človek napríklad pokiaľ študoval, poviem to celkom úprimne, sa podriaďoval (väčšinou hierarchicky akosi celkom prirodzene, nič inšie mu nezostávalo a podobne) väčšine, pretože bol on sám v akejsi pomernej, alebo nepomernej menšine, kde jednoducho nemal jasné stanovisko, a nemal dôležité slovo.

Čo poviem na záver. Pokiaľ sa človek nanučí samostatne rozhodovať, a rozhodovať sa nie pod vplyvom akýchsi druhých vopred stanovených rozhodnutí, dovtedy nemôžeme jasne definovať pedagogiku ako niečo, čo posúva človeka mentálne dopredu navzdory prijatému množstvu vedomostí, ktoré majú za cieľ znižovať nejasnosť a nevedomosť príjemcu. Toľkoto som chcel vyjadriť v tejto problematike.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár