Niekedy je aj dobré mať takéto predstavy, pretože dajme si otázku, čo by sa stalo, keby napríklad všetko, čo by sme chceli, by sa nám aj splnilo. Ako príklad použijem z poľnohospodárskeho prostredia, kedy napríklad v osevnom pláne máme osiať nejakú plochu výsevnú, s istým počtom osiva, ale dobre vieme, že nie každé osivo v skutočnosti aj vzíde. niektoré pravda nepadne do úrodnej zeme, neprinesie úrodu, niektoré prinesie úrodu, ale všetko vzísť nemôže. Čo si mi o tomto spomína na svojich stránkach aj Písmo Sväté, hoci tá analogická podoba je predsa len odlišná, a tá hovorí o tom, ako treba prijať Božie slovo, jednak také ako naozaj je, a jednak tak, že človek ho má vžiť do života, čo teda dobre hovorí aj podobenstvo o rozsievačovi a podobne.
Teda plán je, aby to, čo sa zasialo, pri dobrom a priaznivom počasí dosiahlo predsa svoj cieľ, na ktorý bol určený, a to priniesť v danom období želanú úrodu. Lenže dobre vieme,že od toho závisia aj iné okolnosti, a tie nie vždy dokážu priať v poľnohospodárskej oblasti. Buď je veľmi suché počasie, alebo naopak, stále prší, a teda každý extrém nie je dobrý, a z týchto dvoch typov počasia je dobré mať vyvážené, tak aby nebolo jedného málo a druhého prebytok, s čím môžu byť problémy.
A tak sa stane, ak to prekleniem do inej roviny, že človek túži po nesplniteľnom preto, lebo azda pokúša šťastenu, a myslí si, že niekedy dosiahne predsa len to, čo si kedysi dávnejšie predsavzal, a dobre vie, že nebude to jednoduché.
Že teda človek si niečím proste prechádza v istom období, niečo si praje, a nakoniec to aj tak nedosiahne, alebo mu do toho čosí príde, čo úplne zmení jeho plány, a ostane v akýchsi menej príjemných rozpakoch.
Je dobré teda niečo si priať, alebo to nechať na náhodu, dobré niečo si vopred plánovať, alebo to celé nechať tak, že dáko bolo dáko bude?
S tým súvisí aj naša osobná zameranosť na akúsi cieľavedomosť, na akési dosiahnutie čohosi, čo chceme, docielenie niektorých našich vízii, ktorých sme sa možno kedysi stránili, a ktoré nám niekedy pri pomyslení robili vrásky na tvári, pretože všetko prináša a všetko je spojené s istou dávkou utrpenia, možno aj zbytočného vysvetľovania. Azda nie jeden možno aj úspešný manažér, ktorý sa zdola po rokoch vypracoval a vybudoval proste zo seba silnú osobnosť, ktorá má charakter, ktorá je niečím, a niekým, kým chcel byť, a išiel si za tým, a okolie mu proste neverilo. Čo ale treba robiť v takom prípade, pokiaľ človek možno nevie zanechať staré spôsoby, pokiaľ sa nedarí vykročiť na novú cestu, a nevie ešte celkom zanechať niečo, čo niekto už dávno zanechal, a on sám má pocit, že v tomto ešte poriadne zaostáva, a nevie na to nájsť účinný recept, ako toto oddialiť, ako to vyriešiť a podobne.
A teda je rozdiel, a to dosť podstatný niečo si priať, pozerať sa na to možno nie celkom reálnym pohľadom a reálnymi očami, a niečo prijať také, aké je.
Spoločnosť nechce vidieť a počuť o ľuďoch, ktorí v nejakom okamihu a čase vo svojom živote neboli, a možno ani v súčasnosti a podobne nie sú moc úspešnými, a radšej sa taká spoločnosť ešte viac primkýna a obklopuje len úspešnými ľuďmi, ktorí predsa navonok niečo dokázali azda sami od seba, sami sa vypracovali, ale že niekto ešte pracuje na sebe, tak taký človek proste ešte medzi nich nepatrí, bude patriť možno niekedy v budúcnosti, čo vnímam ako chybu.
na záver článku ešte spomeniem asi. Ako príklad by som uviedol to, že niekedy na vedúcich pozíciach sú uplne neschopní ľudí neschopní viesť nejakú skupinu ľudí, a prevziať možno za nich zodpovednosť, možno nie v plnom jeho rozsahu, pretože ťažko si predstaviť niečo pod pojmom prevzatie zodpovednosti a podobne, keďže človek každý za seba je plne zodpovedný, a všetko ostatné sú výhovorky. A buď teda niekto vie, alebo nevie a hľadá sa ešte, čo v živote chce dosiahnuť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár