Mojím druhým článkom na túto tematiku nemám v pláne akosi nadviazať na ten predchádzajúci článok, ale začínam, neviem presne na koľko mi to vyjde, jeden komentár, ktorý som napísal do jednej diskusie, ale nie na tomto portáli. Minule som si povedal, že sa nebudem zapájať do niektorých diskusii, pretože celkom isto si myslím, že to nemá nijaký význam. Nikto, alebo málokto sa nad niečím naozaj začne zamýšľať v tom kontexte, v akom to napísané naozaj je.

Problém teda ako taký je nepochopenie a nezáujem pochopiť ten daný text ako celkom. Problémom totiž to je práve to, kedy človek nie je otvorený, ale práve naopak, uzatvára sa pred niečím, pred čím by práve naopak mal by byť otvorený. Začína argumentovať voči niečomu takému, kde argument ako taký v danom kontexte nemá zmysel, pretože niektoré diskusie sa vedú práve preto, aby sa človek niečomu priučil, aby niečo nové našiel, a zase niečo nové spoznal, aby sa o niečo obohatil.

To dokazuje napríklad aj to, že mnohí argumentujú niečím, čo argument ako taký ani  nie je, ale potrebuje sa akosi vybúriť, potrebuje možno niekoho vyhrešiť, pretože on sa cíti v plnej svojej spravodlivosti ako človek, ktorý pozná patent na pravdu. Niekedy možno aj pravdu má, avšak vnímam to tak, že častokrát sa stáva, že v človeku chýba akási charizma na to, aby ho druhí brali vážne. Je to ale môj názor na vec. 

Pravda ako taká, vždy uprostred hocijakého marazmu, skôr či neskôr vypláva na povrch, vtedy sa mnohí presvedčia, kde konkrétne bola pravda, ako som s ňou nakladal, čo mi dala, čo mi vzala, či som teda niekedy nezaprel pravdu, a podobne. Je rozdiel hľadať pravdu, je rozdiel, kedy človek proste je o niečom presvedčený, ale na základe akejsi ťarche dôkazov predsa len vie, že môže sa mýliť. Predsa všetci máme svoje omyly a chyby, ktoré ale človek v neskoršom čase dokáže napraviť na správnu mieru, čo sa nie každému podarí.

Hodnoty nevzniknú nikdy v tom čase, kedy sa človek s niekým háda. Aj z nevinnej konfrontácii názorov, ktorá v samom význame nikdy nie je zlá, pretože človek môže na základe akejsi konfrontácii predsa len k pravde, a je ale len a len na ňom samom, či ju prijme, alebo nie, môže teda usúdiť, že som sa v niečom mýlil, že práve ja mám spraviť ten pomyslený krok vzad, že práve na mne je, či sa podvolím, či ustúpim, alebo neustúpim, budem si tvrdiť niečo svoje, o čom som už aj ja sám, vo svojom vnútri presvedčený, že to nie je predsa pravda, to predsa je nemožné, ale preto, že človek má akosi v sebe pýchu predsa nemôže v tom čase sklamať predovšetkým samého seba. To by bolo jeho poníženie, keby uznal niečo zlé práve na sebe, a druhému by dal, celkom oprávnene za pravdu.

Keby tento neduh zo spoločnosti vymizol, a človek by dokázal si priznať pravdu, ktorá nielen oslobodzuje, ale ktorá naozaj aj otvára oči, ktorá jasne dáva akési svetlo tam, kde je tma, vypĺňa priestor tam, kde je prázdnota, dáva hlas tam, kde sa mlčí, a mlčí sa možno neoprávnene, a to sa akosi nemá, len nie každý teda má odvahu, aj to sa musí priznať, vtedy proste keby človek istým spôsobom zmenil svoje zmýšľanie, svoj osobný postoj, keby možno vymedzil už konečne v istom zmysle svoju osobnú zaujatosť, to, že môže na základe svojho možno už chorobného presvedčenia niekoho presvedčiť a takto strhnúť na svoju stranu, vtedy by sa človek z toho dokázal vymaniť a pozrieť sa pravde do očí, ak to samozrejme ešte niekedy vo svojej pýche vôbec dokáže, čo ťažko povedať, ale nemožno to ani vylúčiť.

Záverom ešte napíšem posledné postrehy k tejto tematike. A teda preto môžeme celkom isto s presvedčením povedať, že teda ako môžeme budovať isté hodnoty, ktoré teda majú byť trvalé, keď my sami sme nestáli. V tom zmysle, že meníme názory. Keď človek prestupuje z jedného miesta na druhé, a nie je spokojný. Akonáhle človek niekedy dosiahne akési upokojenie, to pominie, pretože potrebuje zas niečo, čo ho podnieti, pretože človek je s máločím spokojný naozaj, žeby povedal, že áno, toto som chcel, toto je trvalé, toto je presne to, čo som hľadal, a teraz poviem, že som to konečne našiel, a som šťastný a spokojný.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár