kedysi naozaj veľmi dávno, to si už nikto nepamätá, a pochybujem, že niektorí vtedy ste tu už boli, no to je jedno, ja tiež ešte v tom čase nie, položil do pléna, do ankety jednu otázku, nad ktorou by som sa v tomto článku rád zamyslel, a ktorá teda znie takto. Dokáže jeden človek zmeniť celý svet?

Je chybou našej spoločnosti, a tú spoločnosť tvoríme my, teda je to našou spoločnou chybou, že všetko chceme vnímať za každú cenu v pozitívnych farbách, všetko musí byť vyriešené, každý problém je uzavretý len v prípade, kedy našiel finálne riešenie. V opačnom prípade platí, že ten problém teda nie je uzavretý, a teda nie je ešte finálne riešenie, ktoré by malo platnosť pre obidve strany k spokojnosti.

Tak je to aj v živote. Je azda chvályhodné, pokiaľ v nejakom rozhodujúcom procese, často tento doslova manažérsky termín používam, pretože javí sa mi ako najsprávnejší a najlepší z hľadiska objektívnosti, niekto dokáže zobrať to vyriešenie, zodpovednosť do vlastných rúk a vyvodiť záver. Už niekedy je jedno, či človek to dotiahne do úspešného konca, alebo nie, naozaj cení sa tá odvaha niečo proste dokázať, cení sa najprv začať.

A mnohí nezačnú, a nezačali by nikdy, pokiaľ by nevideli napríklad odozvu a podporu z okolia. Alebo to môžeme zobrať aj z druhej stránky, a to takej, že človek, ktorý vidí, že jednoznačne nečinnosť je ten problém, ktorý trápi napríklad nejaký ten kolektív v ktorom sa teraz nachádza, najprv azda váha.

Azda váha, pretože stále si myslí, že to nie je práve on, ktorý zoberie rozhodnutie do vlastných rúk, a začne takpoviediac okamžite konať. Často sa to deje v školách, kedy príde vyučujúci do triedy, klasický príklad, zapíše najprv hodinu, ako si to ja pamätám zo školských čias, najmä na strednej škole, azda najlepšieho obdobia, spýta sa na začiatku klasickú otázku, či chce niekto prísť odpovedať, a väčšinou nastane úplné ticho, a až potom, celkom samozrejme, keďže sa nikto nechce hlásiť a nikto nič pre istotu nechce riskovať, vyvolá kohosi k tabuli, pretože niekto to predsa musí byť, a predsa nejde o nič. 

A možno sa niekto sám prihlási, možno pod tlakom akejsi obavy, že predsa dal som do toho všetko, učil som sa, viem to, dobre som si to doma aj pred hodinou vyskúšal, tak predsa nemám sa čoho báť a teraz navyše zľaknúť. Ono to tak aj býva, že keď ide naostro a do tuhého, človek obyčajne cúvne. Prečo je tomu tak? Vysvetľujem si to azda tým, že človek náhle zacíti akúsi priveľkú zodpovednosť, ktorú by tým zobral na seba, možno aj za celú skupinu, a predsa by to veľmi rád spravil, predsa by to bol on, ktorý urobí ten prvý, azda riskantný krok ku záchrane azda všetkých.

Čo poviem k tomuto klasickému školskému príkladu záverom tohoto blogu. Niekedy sa musíme naučiť zobrať zodpovednosť do vlastných rúk, ale nie preto, aby sme druhým ukázali, že na niečo priamo, alebo nepriamo máme, alebo nemáme, a teda či sa na nejakú činnosť takto hodíme alebo nie. 

Takéto zmýšľanie môže dokazovať to, že človek má častokrát zle usporiadaný, alebo v podstate vôbec, neusporiadaný rebríček hodnôt, to, o čom sa hovorí na občianskej na strednej. Ale keďže občianska výchova sa vníma skôr ako dodatkový predmet, a málo sa mu venuje pozornosť, pretože exaknté vedy musia ísť na niektorých školách jednoducho do popredia, ide o to, že....

Človek, ktorý nevie si nikdy nič jednak rozkázať, nevie si nič odoprieť, a všetko prijíma, aj to dobré, aj to menej dobré, alebo nazvime to zlé, alebo horšie, ktorý nemá vlastný názor, nemá jasno v základných životných otázkach, nevie zodpovedať na jednoduché otázky, na ktoré netreba vedomosti, ale zdravý sedliacky rozum, nadhľad, trochu osobnej múdrosti, taký človek práveže pomaly naozaj môže zmeniť svet...

Môže zmeniť svet pomaly, ale zdôraznil by som deštrukčným a nie najlepším spôsobom, kedy azda neskôr, ak vôbec pochopí, čo za škodu a spúšť nechal svojím konaním, alebo možno nekonaním, akýmsi výsledkom pasívneho prístupu za sebou. Čo sa udeje v krátkom časovom horizonte, a čo sa udeje v najbližšej blízkosti. Toľko som chcel povedať.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár