V živote sa niekedy stáva, a možno sa to stáva pričasto, že jednoducho niečo ľutujeme, čo sme zažili, a pritom sme nemuseli zažiť. Začiatkom blogu teda v krátkosti jedna filozofická otázka na začiatok teda. Je celkovo, takýto postoj v živote správny? Čo alebo kto môže určiť, čo je správne, ako môžeme pocítiť, že niekedy náš omyl, ktorý azda časom neskoršie ľutujeme, a spätne azda sa k tomu vraciame v spomienkach, ktoré možno sa v niečom nás nepríjemne dotkli, a ktoré možno bolia? Vieme si dať uspokojivú odpoveď? A teda pritom to môže byť napríklad celkom aj príjemné, niekedy aj prospešné, len v niečom proste sme akokeby predbehli dobu, v ktorej teda sme sa ocitli možno v predstihu, človek ešte predsa nie na všetko je pripravený možno duševne, ešte si niečo musí ujasniť, kým teda sa odhodlá spraviť do života významný krok, ktorý celkom isto bude rozhodujúci a potrebný predovšetkým ako význam pre jeho ďalšie smerovanie.
To teda celkom isto môže napríklad znamenať, že teda ak človek aj v minulosti spraví nejaké chyby, v budúcnosti sa ich môže vyvarovať. Toto je stará známa klasická poučka zo života, ktorou sa múdry človek zvykne riadiť, pokiaľ naozaj niečo dobré, užitočné, prospešné chce dosiahnuť.
niekto môže povedať, že nepoučiteľní a nezodpovední jedinci predsa povedia, že moju budúcnosť predsa nemôže nič ovplyvniť, pretože ešte nevieme celkom isto dopredu, čo ma čaká, a možno čo ma neminie. To sčasti je samozrejme pravda, pretože to, čo bude dopredu, naozaj nemôžeme vedieť. Dobre vieme, že nie raz človeku dokáže hocičo skrížiť plány, vyviesť to môže celkom kvalitne niekedy človeka z miery, a razom sa ocitne pred inými rébusmi, s ktorými sa musí popasovať, a ktoré musí nevyhnutne a bezodkladne riešiť.
niekedy sa proste stáva, že človek proste plánuje, a naozaj podľa plánu mnoho vecí mu nateraz vychádza, a celkom ho to teší. Upokojuje to človeka, že proste cíti akúsi stabilitu, keď sa pozrie okolo seba, môže napríklad smelo plánovať s niečím dobudúcna, čo prebieha v súčasnosti, prítomnosti, keďže teda môže predpokladať akýsi priaznivý nerušený vývoj.
Položím si teda jednu otázku, ktorá ma napadla, a ktorá nadväzuje na danú situáciu. Je teda dobrá, prospešná radikálna zmena? Kedy človek niekedy naozaj že nevie, ktorým smerom sa má pohnúť? Kedy niekedy naozaj cíti oprávnene, že je zmätený, je možno z niečoho šokovaný, niekedy príjemne, niekedy nepríjemne, a celkovo na uričtý čas akokeby cítil viacmenej na sebe, že je vyvedený z miery? Niekedy človek musí možno radikálne zmeniť niečo, aby pochopil, že možno on sám je na nesprávnej ceste, a darmo mu niečo niekto okolo toho bude hovoriť, človek to nepochopí z podania kohosi druhého, predsa len to musí zažiť na vlastnej koži. Práve preto je dobré, kedy človek v každom okamihu v živote je schopný akejsi sebareflexie, celkom určite tento ťažký pojem nie je nikomu z nás cudzí, a teda každý z nás ho pozná, a snaží sa podľa toho v niečom aj dodržiavať isté princípy a podobne.
Toto všetko teda čo človek takto zažíva, problém je pravdepodobne v tom, že už nezažije v takej kvalite, v takom rozmere pravdepodobne nikdy, presne s tými pocitmi. Práve preto minulosť dobre dokáže ovplyvniť budúcnosť, pretože dokáže na základe akýchsi napomenutí človeka v niečom predsa len poopraviť, v niečom predsa len pripraviť, aby možno v niečom sa poučil, v niečom sa vyvaroval robenia chýb, ktoré človeka v každom okamihu života robia nešťastným, nenaplneným, smutným zarmúteným, a mohli by sme teda menovať ešte ďalej.
Preto je potrebné, aby naozaj človek prežíval dobre okamihy v živote, a aby nič nepodceňoval, a nebral na ľahkú váhu. Práve preto niekto kladie veľký dôraz na akési zážitky, a niekto nie. Pre niekoho sú zážitky potrebné, pretože z nich môže naozaj čerpať silu pre budúcnosť, a práve naopak, vidíme teda, že pre niekoho neznamenajú nič. neznamenajú nič, pretože si azda neváži nejaké všednosti, nejaké maličkosti, drobnosti, ktoré taktiež obohatia v niečom človeka, len to nie je v takom meradle, ako keď človek z niečoho pociťuje hojnosť a sýtosť.
Prirovnal by som to možno ku vysokokalorickému jedlu, ale v menšom množstve, a nízkokalorickému, ale vo väčšom množstve. Keď zje človek niečoho menej, ale v tom prvom prípade, je to rovnaké, ako keď zje niečoho viac v tom druhom prípade? Možno to vyzerá ako priama úmera, ale nemusí to tak byť.
Záverom poviem ešte v krátkosti jednu záverečnú myšlienku. A teda aspoň človek si to vie dobre porovnať, že vidí, ak niečo možno v minulosti zanedbal, či sa nedá spraviť v súčasnosti nejaká náprava, ktorá by tomu všetkému urobila zadosťučinenie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár