Môže minulosť ovplyvniť budúcnosť? III

Vonku je nanešťastie teraz veľmi špatné počasie, od rána nie je pekne, ale čo už narobíme, počasiu nerozkážeme. Aj som sa už nedávno vybral von na krátku prechádzku, aby som trochu načerpal nové sily, ale proste sa nedalo, pretože neustále mrholilo, poprchávalo, a teda radšej som sa vrátil z kratšej cesty, než by som mal sa niekde ďalej vybrať, čo možno by som z hľadiska nepriaznivého počasia asi nepovažoval za najvhodnejší nápad. Práve preto som sa musel vyslovene otočiť, hoci nerád, ale je to lepší nápad ako kdesi pokračovať.

V mojom treťom článku by som sa zase chcel vrátiť k tejto myšlienke, či teda môže minulosť ako taká v niečom radikálnom predsa len ovplyvniť budúcnosť. Dobre vieme, že keď sa pre niečo dôležité, alebo možno aj menej dôležité rozhodujeme, deje sa to na základe toho, že sa najprv rozhodujeme medzi niekoľkými alternatívami. Jestuje možnosť zlého výberu? Jestvuje možnosť, že si niečo vyberieme také, ktoré potom v neskoršom čase ľutujeme?

Dobre vieme, aký je život, a nie je jasné, nie je isté, čo všetko človeka čaká v budúcnosti, čo predsa môžeme očakávať od zajtrajšieho dňa, čo všetko nás čaká, a čo nás neminie, čo nás prekvapí, a či existuje napríklad niečo, čo nás ešte ako tak dokáže prekvapiť. Práve z toho dôvodu minulosť môže ovplyvniť budúcnosť ale neberiem to isto ako pravidlo. Hovorí sa, že človek má osud vo svojich rukách, o čom by som filozoficky (racionálne ) zapochyboval určite, pretože človek máločo má niečo vo svojich rukách, teda vie spraviť konečné rozhodnutie.

Dobre vieme, že stávajú sa situácie, kedy sa nám niečo zopakuje, či už pravidelne, alebo nepravidelne, a nedokážeme sa z niečoho poučiť, nevieme v tom hľadať akýsi zmysel, akúsi výstrahu, že niečo robíme možno nie dobré, nehovorím že zlé, alebo že niečo robíme nesprávne, a mali by sme to poňať z opačného konca, než to robíme doteraz.

Človek si myslí niekedy naivne,  a to slúži ako výstraha, že teda predsa niečo podobné sa druhý raz už nemôže zopakovať, najmä v tých menej príjemných záležitostiach sa to môže týkať. A teda obyčajne aj keď po istom prejdenom čase tie emócie predsa len vyprchajú, človek sa vracia do starých známych koľají. Teda zase prejde určitý čas, nejaké rozmedzie, kde to človeku v hlave sa urovná, kedy to hlavou, myslením všetko prejde, kedy si človek dokáže, a možno ani nedokáže povedať, či to bolo správne, alebo nesprávne, či je vďačný alebo nevďačný za tú skúsenosť, a či to bola dobrá skúsenosť, alebo by bol najradšej, kedy by sa to už nikdy viac nezopakovalo v danej podobe, ako to bolo.

Je ale teda na mieste celkom isto dôležitá otázka, ktorú by som si teraz položil, a teda korá znie takto... Čo je dôležité, čo je dôležitejšie, čo je menej dôležité, a či teda jestvuje naozajstný rozdiel v nejakej citeľnej podobe.

Či je to z dobrého, alebo menej dobrého uhla pohľadu. Prečo sa človek nedokáže z niečoho poučiť, prečo naivne možno sa vrhá do niečoho, v čom sa opätovne dokáže znovu na niečom možno tom istom popáliť, a nedá si povedať. Alebo si kladiem takúto otázku. Prečo človek všetko musí brať ako výzvu, a do všetkého ide ako nejaký idealistický nadšenec, ktorý je síce ako sa hovorí v niečom nad vecou, to nepopieram, ale v niečom sa akosi fatálne mýli, a práve ten omyl spôsobuje celkom isto, že stojí na jednom mieste, a mentálne sa nevie pohnúť nijakým smerom, samozrejme do istého okamihu, kedy sa to rozbehne v jeho prospech. 

Tu v tomto odstavci som chcel naznačiť, že podobné myšlienky, ktoré som nateraz tu vymenoval som presne zažil aj ja, a pritom stále som žil v akomsi optimizme a neustálej nádeji, že predsa len bude lepšie, aj keď akési výhliadky tomu vôbec nenasvedčovali, predsa som veril. Predsa som veril v niečo dobré, čo príde, pretože dobro musí nad zlom zvíťaziť, avšak človek je niekedy tak pohltený do čohosi... Či už do práce, alebo do nejakej činnosti, že sa nedokáže plne sústrediť na dianie okolo seba, častokrát si niečo zidealizujeme podľa toho, ako sa cítime, a to by som považoval za chybu, ktorá bráni človeku jednak slobodne myslieť, jednak dobre sa orientovať v akomsi rozhodovacom procese a podobne. 

Záverom chcem povedať ešte toľko, že niekedy je dobré nechať čas len tak plynúť, možno nad niečím príliš vopred nerozhodovať, pre možnosť prekvapenia. Asi toľko.


Zdieľaj článok na facebooku
63 odoberateľov

Komenty k článku

  1. 1
    Patrixo

    32 ročný muž
    Militantný slniečkar

    a moze buducnost ovplyvnit buducnost? (wow)
  2. 2
    Vreskot000

    32 ročný muž

    @patrixo nie, lebo ju nik ešte neprežil
  3. 3
    Patrixo

    32 ročný muž
    Militantný slniečkar

    :-/
  4. 4
    Vreskot000

    32 ročný muž

    ale vdaka za koment.