Ako to myslím. Ako som spomenul v mojom predchádzajúcom článku, že proste život je jedna komunikácia, a závisí naozaj od toho, ako človek komunikuje. Pojem komunikácia pochádza z latinského comunio, čo v preklade znamená spoločenstvo. Spoločenstvo je utvorenie akéhosi členstva dvoch a viacerých ľuďoch za istým účelom. Napríklad muža a ženy na vytvorenie novej rodiny, alebo dvoch ľudí, ktorí kdesi žijú na novom území. Napríklad sa jedná o nejakých ľudí ktorí sa kdesi prisťahovali, a je prirodzené, že, ľudovo povedané, potrebujú to trochu bližšie spoznať.
Všetko sa samozrejme nedá, a tak sa aj človek akosi postupne otvára. Nikdy to nie je odrazu, naraz, ale všetko si vyžaduje určitý proces.
Z tohto momentu, ako teda spomínam, celkom určite nastáva situácia, kedy človek si jednak buduje akési vzťahy, akési nazvem to prvotné komunikačné toky, kanály, cez ktoré postupne vedie a nadväzuje akýsi vzťah, a komunikácia je v podstate veľmi dôležitý prvok. Sú samozrejme uzavretí ľudia, proste povahy, ktoré ti o sebe nepovedia buď minimum, alebo nič, proste nič sa nedozvieš, a to dá sa povedať, toho človeka máš po svojom boku. Možno je to tvoja žena, alebo muž, alebo dáka kolegyňa, kolega, nejaký sused, ktorý možno aj z hľadiska svojej povahy, proste niečo sa asi stalo, tak je akýsi uzavretý, a nemá o akúsi bližšiu komunikáciu záujem.
Niektorí ľudia celkom spontánne napríklad podajú ruku s úsmevom, pýtajú sa ako sa darí, čo máte nové, ako ide život, kamže kam, kam sa ponáhľate, kam máte namierené. To hodnotím veľmi pozitívne, kladne, a snažím sa k ľuďom a životu pristupovať aj ja. Nie preto, lebo mám rád akési žoviálne praktiky, niekto to tak môže napríklad naznačiť, alebo nejaké herecké výkony, a človek musí hrať kohosi iného, alebo sa jedná o situáciu, kedy proste nechce sa možno s tým druhým o nejakej tematike rozprávať. Pozorný človek to samozrejme dokáže vytušiť, a vie, kedy môže s niečím začať, a kedy môže napríklad prestať.
Niekto nevie zlvádnuť tieto dôležité momenty komunikácie, a buď sa urazí, a pomyslí si o tom človeku, že nie je normálny, alebo to pochopí, a dá tomu dotyčnému na niečo čas. Volá sa to empatia, keď sa vieme aspoň trochu, nedá sa to povedať absolútne, vcítiť do pozície toho druhého, aspoň prejaviť akúsi spolupatričnosť a solidaritu s niekým, s kým má zmysel čosi tvoriť, ale nevie to celkom presne vyjadriť, pretože potrebuje na čosi čas, nejaký priestor, ktorému rozumie do istého času len on sám.
Čo by som povedal na záver článku. Azda len v krákosti toľkoto. Ak človek dobre rozumie jednak umeniu danej komunikácie, alebo fenoménu dneška, ktorej sa hovorí reči tela, človek celkom prirodzene dokáže odpozorovať akési dôležité momenty, či už človek ten, ku ktorému pristupujem, prežíva okamihy šťastia, alebo smútku, alebo je v nejakom rozpačitom procese, proste nevie celkom definovať, že či je šťastný, alebo smutný, proste nachádza sa niekde v strede, presne ako v matematickom vyjadrení stupnice, kde sa nachádzaš niekde na tej pomyslenej hodnote, kde je nula.... tak vie, kedy má sa čo spýtať, kedy má pridať, a kedy naopak ubrať. Toto je majstrovstvo komunikácie, a na to netreba nijakú vysokú školu.
Proste ani dobre, teda nevyvíja sa to ani smerom dopredu, alebo zas na druhej strane, nestagnuješ, a neťahá ťa to ani smerom do nejakého záporu, mínusu, kde sa vraciaš akokeby na miesto, od ktorého si vyšiel, a to predsa nechceš.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár