Dozvedel som sa, že naša myseľ predstavuje potenciál, ktorý je pri jeho efektívnom využití schopný celkom reálne ovplyvňovať fyzické a materiálne dianie okolo nás.
Opätovne sme pri akomsi zbožnom želaní, pri ktorom musíme rozlišovať, čo využijeme pre nás efektívne, a čo využívame neefektívne, teda nie celkom k nášmu úžitku a prospechu. Niekto môže ale namietať, že ako môžem donekonečna všetko využiť vo svoj prospech, a toto si dať ešte ako nejaké heslo.
Nie je to jednoduchá téma, do ktorej som sa pustil, a ešte horšie mi je komentovať nejaký článok, ktorý isto nie je ani odborný, ani vedecký, a dosť ťažko sa na ňom diskutuje, pretože neobsahuje nejaké konkrétne duchovné idey, nejaké teologické alebo filozofické idey, o ktorých teda by sa dalo polemizovať.
K napádaniu na lepšie výsledky sme zvyknutí od našich školských čias, kedy nie jeden ten slogan hovoril, že keď dáš do toho všetko, všetko sa na dobré obráti. Lenže tu je problém.
Problém je vo vnímaní dosahovaní akýchsi dobrých výsledkov, pri ktorom sa neštuduje vnútro človeka, a nekategorizuje sa jeho duchovný alebo duševný stav. Nekategorizuje sa, na čom v podstate je, čím všetkým si prešiel, kto vlastne je. Všetko sa niekedy robí akosi nahrubo, ako si nasilu. Čím kratšia akási osobná diagnostika, tým pre niekoho azda lepšie.
Istého času som absolvoval jeden kurz, s názvom personálna diagnostika, bolo to asi pred desiatimi rokmi, možno 11, nepamätám sa presne, bolo to niekedy v decembri, a mám na to veľmi príjemné spomienky.
A na základe tých spomienok, tých sledov udalostí, kedy som spoznal niektorých ľudí, s ktorými som bol hodne potom ešte v kontakte, a človek tvoril niekedy na internete alebo osobne akýsi neopakovateľný súzvuk, kde človek pociťoval radosť. A myslím si, že ten pojem radosť, je niečo, čo nechceme poznať, pretože poznáme len čísla, poznáme len akési peňažné vyjadrenie úspechu, ktoré zatienuje našu myseľ, ktorá vyslovene nás zotročuje, naozaj, ako som to pocítil aj ja. Proste pravda je taká, že máš niečo, je síce nie zlé, ale nemáš, je ešte horšie. Presne je to ako s ohňom, proste oheň je dobrý sluha, ale zlý pán, a je otázka času, kedy necháš jeho vzplanúť a do akých rozmerov.
Už sa ten pojem proste vytráca, pretože sme nútení pozerať sa na všetko materializmom, o ktorom som písal tak nespočetne veľa krát, ale predsa sa na túto tému dá písať mnohostranne. Mnohí sme naozaj do toho ponorení, a nevieme presne, kedy prestať, a čo konkrétne nás zastaví. Isteže nie je dobré akosi zaspať na vavrínoch, nepracovať na sebe, ale človek naozaj by mal vedieť, kedy má prestať, kedy má ubrať, kedy práve naopak má začať, a v danom procese pokračovať tak, aby vedel, kedy má pridať, čo nie každému sa podarí.
Pretože viacerí posudzujeme daný objekt tak, ako sa to páči nám z nášho pohľadu. Pri zodpovednom posudzovaní, ktoré sa deje napríklad na akademickej pôde je samozrejme na to vyhradený pedagogický zbor, poprípade vonkajšie fórum, ktoré ako poradný orgán najvyššieho predstaviteľa je schopný podoprieť jeho rozhodnutie svojou autoritou, kde každý sám za seba vydá svoje stanovisko, ako sa javí ten a ten človek, o ktorom teda je reč. Môže sa to teda najčastejšie javiť ako spomínam moje zážitky na akademickej pôde, alebo keď sa jedná napríklad o povýšenie človeka v práci na nejakú dôležitú funkciu.
Záverom pripomeniem, že každý chtiac nechtiac nájde ten svoj prístav, kam zakotví, a kde to svoje osobné šťastie predsa len nájde. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár