Píšeš v podstate,že keď po niečom dlhodobo túžim, dá sa povedať, že som s tým stotožnený, úplne verím a dôverujem, že to tak vyjde, v podstate to tak vyjde. Opätovne sa teda k tejto možnosti vyjadrím.
Miera úspechu alebo neúspechu nie je celkom priamo úmerná od našich vedomostí, niekedy je to o tom, že človek proste má alebo nemá šancu. Hoci to sa nie celkom dá pochopiť. Človek dostane, alebo nedostane druhú šancu, a dobre vieme, že niekedy tá druhá šanca proste nepríde, najmä v takom prípade, kedy človek je na niečo stopercentne pripravený. Proste čaká na niečo, na svoju šancu, ktorá má prísť, ale tá nepríde. Aj keď samozrejme filozofická otázka je, či existuje taká možnosť, ako byť stopercentne pripravený, či človek teda je naplno ochotný odpovedať na nejaké podnety.
Neviem nájsť akúsi analógiu v biblických textoch, a predsa sa do toho púšťať nebudem. Jedno však viem, že človek ktorý verí v dobro vo všeobecnosti, a verí, že teda pravda naozaj zvíťazí, a uprostred všetkých tých osobných nepríjemností, niečoho, čo sa možno spája s tým menej lepším, nechcem napríklad povedať priamo že s tým zlým, pretože snažím sa naozaj vidieť dobro nie všade kde sa pohnem, ale to, že každý akýsi proces transformácie v človeku je predsa len proces, ktorý trvá, a u niekoho to má rýchly spád, u niekoho to ide slabšie, pomalšie.
Pravda napokon zvíťazí, avšak aj v tomto treba mať zdravú mieru. Dobre vieme, že toto všetko potrebuje jednak zrelosti času. A nie každý je na niečo konkrétne zrelý. Viacerí si len myslia, že to, po čom túžia už dozreli, už dospeli, myslia si, že v niečom postúpili, čo sa nemusí dať poprieť, ale nie vždy to musí nutne korešpondovať s realitou, aká naozaj je. A jednak zrelosti vedomia a myslenia, a v nasledujúcich odstavcoch vysvetlím, prečo je azda tomu tak.
Tu jestvuje riziko, že niektorí sú naozaj tak prehnane premotivovaní, že nedokážu vnímať realitu taká, aká je. Jedna vec, jedna cesta je v spočívaní toho, že človek má nejaké ciele, ktoré túži uskutočniť, ale brzdí ho jedna predstava, ktorá azda je spoločná pre nás viacerých, a vyjadrím tu myšlienku.
Keď sú niekedy naše ciele a plány na vyššom stupni, ako je realita, a človek po akomsi vytriezvení príde k poznaniu svojho omylu a možno to veľmi ľutuje, kedy možno je ešte skoro, alebo je neskoro, závisí to od okolností.
Čo teda je správne, a čomu som mal veriť. Keď mám byť pozitívne naladený, ale viem, že realita je kdesi inde, alebo mám stále dúfať v lepší výsledok? Viacerí si nepripúšťajú neúspech, aj keď pravda je taká, že neúspech sa už dostavil vo svojej finálnej podobe, ale človek to mentálne akosi nevie, alebo skôr nechce prijať, pretože ešte žije v akomsi, nazvem to po svojom, neukončenom procese, ktorý ešte nespracoval, pretože to trvalo dosť dlho, a nepripúšťal si nič inšie, ako víťazstvo. Takéto a podobné emócie, chtiac nechtiac doznievajú v každom jednom z nás, a nemyslím si, že niekto je v tomto výnimka. Myslím si skôr, že čím skôr človek prijme realitu možno skorej prehrym neúspechu, je predsa len lepšie, ako sa nádejať na niečo, čo je ešte stále v nedohľade.
Záverom poviem toľko, že treba mať vyvážené hodnoty, a brať veci realistickejšie, a nie to, čo by bolo, a nemusí to nastať, kedy príde akési vytriezvenie. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
james98
12. 3.marca 2020 18:57
Hej, a čo tak nejaký článok o korone?
Napíš svoj komentár