Niekedy človek musí proste vyskúšať vo svojom živote čosi navyše, nejaké bonusy, aby vedel, ktorou cestou naozaj sa má uberať. Niektorí ľudia majú prehnané nároky na život, a niektorí sú možno v niečom skromnejší. V čom teda pochádzajú, z čoho teda pramenia tie vyššie nároky, alebo požiadavky, a z čoho teda pramenia nižšie požiadavky.
Je dobré, kedy človek priamoúmerne sa snaží, teda objektívne pozerať na skutočnosť. To znamená, že akosi kontinuálne pokračovať v živote tak, aby sme nerobili možno nejaké zásadné rozhodnutia, ktoré nebudeme môcť ich plniť v krátkodobom, alebo dlhodobom horizonte, práve z toho dôvodu, aby človek v niečom nebol smutný, frustrovaný, aby proste neskončil ako niekto s nenaplnenými túžbami a stále si akokeby len predstavoval inakosť, nejakú virtualitu rozdielnu od reality, ktorú teda aktuálne prežíva so všetkými svojimi emóciami, pocitmi, sklamaniami, radosťou, entuziazmom a všetko čo k tomu patrí, a čo by sme mohli k tomuto ešte vymenovať. Aby sme vedeli v niečom pokračovať, ale možno nestanovovať si príliš vysoké ciele, aby sme vedeli správne a objektívne zhodnotniť naše možnosti vyplývajúce z danej situácie, aby sme si zachovali zdravý rozum a predovšetkým kritické myslenie.
Mnohí nerozumejú pojmu kritické myslenie. Mnohí nerozumejú, že na to, aby sme osobnostne rástli, a dosiahli teda istú úroveň nášho poznania, nejakého nášho povznesenia, v ktorom môžeme zažiť istý druh radosti, pokoja, uspokojenia, naplnenia, a ešte si to môžeme pomenovať rozličnými synonymickými označeniami a pomenovaniami, musíme niekede proste pribrzdiť v rozlete, musíme v niečom a niekde spomaliť, uvedomiť si, že možno zachádzame v niečom príliš ďaleko, odkiaľ človek možno prestane ako tak vnímať vonkajšiu realitu, ktorá je okolo nás. Ak sa mám vrátiť k myšlienke. Nie preto, lebo si nevedia predstaviť, alebo zdôvodniť, čo to kritické myslenie je, ale vo svojej, nazval by som to bubline dokonalosti si myslia, že akýkoľvek iný názor, nemusí len čisto teoreticky radikálne sa líšiaci od nášho ide akosi ostro proti nám, čo celkovo môže pôsobiť dojmom, že je to kontraproduktívne.
Môžeme ale sa spýtať, v ktorom čase a kedy majú zmysel naše nedokonalosti? Ako je možné, že v niečom, v ktorom nevynikám, v ktorom nie som dobrý, čo mi možno je akosi na ťarchu, čo človek akosi prirodzene odsúva zo stola, čo mu je v istom zmysle nepríjemné, alebo aspoň menej príjemné a po chuti, predsa len cíti akési tiahnutie, ktoré nevie celkom vysvetliť. nechcem tu ale samozrejme zachádzať napríklad do duchovnej oblasti, v ktorej som naozaj našiel vnútorný pokoj, skôr sa chcem teraz v mysli venovať, aké to je, kedy človek to berie napríklad vyslovene z materialistického chápania, a nie duchovného, teda takého, ktoré teda človeku je cudzie a ni vlastné.
V ktorom okamihu teda majú zmysel naše nedokonalosti.
Záverom sa to posnažím vysvetliť. Je veľa ľudí, aj z histórie, ktorí mnoho súvislostí pochopili paradoxne až v tom čase, kedy sami pred sebou proste kapitulovali, kedy si priznali svoju chybu, uznali svoj omyl, kedy to možno aj ľutovali napravili, ale predovšetkým mali silu to všetko jednak napraviť, a jednak uvedomiť si, že tá daná zmena predsa len pochádza zvonku, ale musí preniknúť naše vnútro, aby sme sme koniec koncov uvedomili hodnotu seba samých, aj keď možno o to nik nestojí, aj keď mnoho vecí je človeku ľúto, aj keď možno mnoho vecí by človek veľmi rád chcel napraviť, vrátiť akokeby v čase nazad, kde by možno ponúkol inšie lepšie riešenia, ale ktovie, predsa to už len nie je v danom okamihu predsa možné. A práve preto tieto naše nedokonalosti majú zmysel, aspoň si to myslímm a práve oni nás môžu udržiavať v istej fáze bdelosti a duchovnej kondícii. Neviem celkom presne. Možno sa mýlim. Toľkoto som chcel napísať v dnešnom článku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár