Majú silu nevyslovené slová VII?

Dobre vieme, aká je dnes situácia, ale dnes nebudem sa k tomu vyjadrovať. Dnes som opätovne pozeral prenos omše, teraz z Vatikánu. Ak teda sa mám priznať, moc sa mi nechcelo, pretože bolo to naozaj neúmerne dlhé. Navyše, zle som spravil včera, aj tu na birdzi, som strávil naozaj veľmi veľa času včera, do neskorej noci, a tak.

Dobre vieme, že mlčať je zlato. Dobre vieme, že práve v tom tkvie tajomstvo tých tisícich, nespočetne veľa nevypovedaných, nevyslovených slov. Aj dnes som napríklad intenzívne rozmýšľal o tom, ako som kvetnú nedeľu strávil minulý rok. V podstate sa to opakuje rok čo rok, a predsa vieme, že nič zrazu nie je automatické. V duchu som sa preniesol do nášho kostola, kde spred kostola sa požehnávali bahniatka a podobne. Dnes také nič nie je, z čoho naozaj som vyslovene už niekoľko týždňov šokovaný, ale nie presne z toho. Z toho, že svet sa naozaj zastavil, a dokedy to všetko bude trvať.

Dobre vieme, že mnoho ľudí vie, že nevypovedané slová, presne ako hovorím v nadpise a niekoľko mojich článkoch, majú naozaj veľkú silu. Cez to mlčanie, ktoré naozaj niekedy je veľmi tajomné, sa nám prihovorí množstvo slov odrazu, a možno to nevieme vyslovene ani kontrolovať. Domnievam sa, že keď človek akosi máva takéto pocity je to skôr dôsledok toho, že čosi napríklad nedotiahol do konca, proste neuzavrel nejakú kapitolu vo svojom živote.

V mysli častokrát sa vraciam do mojich čias, kedy som bol rok na výške, ako sme viedli rozhovory, ako sme sa spoločne báli, obávali napríklad semestrálnych skúšok, ako sme ich viacerí nezvládli, ako to celé prebiehalo. Dobre si pamätám, a v mysli si vybavujem presne tie myšlienky, ako to celé prebiehalo, celú tú ponurú atmosféru plnú akéhosi nešpecifikovaného zlovestného ticha, ktoré nikdy nič neveštilo nič dobrého. A teda musím smutne naozaj skonštatovať, že teda tamojšie obavy sa naozaj naplnili.

Dnes viem, že aj to ticho malo veľký význam, hoci ho nepripisujem takému významu, ako napríklad rozprávajú niektoré duchovné periodiká. Nechcem tým povedať, že napríklad som voči tomu rebeloval. Isto nie. Jedná sa mi o to, že nemám rád, kedy niekto chce druhému povedať niečo, čo nie je originálne, čo priamo nepochádza z jeho vnútra, ale to, čo je zaužívané, čo je tendenčné, čo teda by si si mal myslieť, a nie to, ako sa ten druhý človek naozaj cíti. Spomenul som si, ako naozaj mi bolo celkom mizerne, a vtedy som si uvedomil, že v podstate toľko som toho ešte chcel povedať, ale teraz s odstupom času si poviem, veď predsa načo. Malo by to ešte nejaký význam, alebo zmysel

Pretože keď si niekedy píšem s niektorým spolužiakom, taktiež je tematika v podstate až na malé detaily zo všednej prítomnosti jedna a tá istá, pretože to všetko je jedna emocia, ktorá zostala akosi navždy nevypovedaná.

Mnohí si myslíme, že to všetko len tak prejde, ale rokmi sa to v človeku síce ustáli, ale časom sa to vráti. Časom človek všetko analyzuje, ale všetko s odstupom, aké to bolo. môžeme povedať, že teda niečo sa deje vplyvom doby,a podobne, áno v podstate je to pravda, ale človek naozaj toľko by chcel povedať.

Záverom poviem toľko. Dnes keď som pozeral omšu z Ríma, naozaj som si všimol to tajomné ticho z baziliky. Naozaj ma to dojalo, hoci som dosť vyčerpaný, a nie vždy som to dokázal tak vnímať, ako by sa patrilo. Cítim ako mi ubúdajú sily. Nech sa vám darí. 


Zdieľaj článok na facebooku
65 odoberateľov

Komenty k článku